1A keď to hovoril ľudu, prišli na nich kňazi a veliteľ stráže chrámu i sadúceovia,
2namrzení preto, že učia ľud a zvestujú v Ježišovi vzkriesenie z mŕtvych.
3A položili na nich ruky a vsadili ich do rána do žalára, lebo už bol večer.
4Ale mnohí z tých, ktorí počuli slovo, uverili, a narástol počet mužov tak asi na päť tisíc.
5A stalo sa na druhý deň, že sa shromaždili ich kniežatá a starší a zákonníci do Jeruzalema,
6aj Annáš, najvyšší kňaz, a Kaifáš a Ján a Alexander i všetci, koľko ich bolo z rodu najvyššieho kňaza,
7a postaviac ich do prostredku vypytovali sa: Jakou mocou alebo v akom mene ste to vy učinili?
8Vtedy Peter, razom naplnený Svätým Duchom, im povedal: Kniežatá ľudu a starší Izraelovi!
9Ak sme my dnes vyšetrovaní pre dobrodenie, učinené nemocnému človekovi, že čím alebo kým je tento uzdravený,
10nech vám je všetkým známe aj všetkému ľudu izraelskému, že menom Ježiša Krista, toho Nazarejského, ktorého ste vy ukrižovali, ktorého Bôh vzkriesil z mŕtvych, tým tento tu stojí zdravý pred vami.
11To je ten kameň, opovrhnutý vami staviteľmi, ktorý sa stal hlavou uhla.
12A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.
13A keď videli Petrovu smelosť i Jánovu a spozorovali, že sú ľudia neučení a prostí, divili sa a poznali ich, že bývali s Ježišom.
14A keď videli s nimi stáť človeka, toho uzdraveného, nemali čo proti nim povedať.
15A rozkázali, aby vyšli von z vysokej rady a radili sa medzi sebou
16a vraveli: Čo urobíme týmto ľuďom? Lebo že sa stal zjavný div skrze nich, je známe všetkým, ktorí bývajú v Jeruzaleme, a nemôžeme to popierať.
17Ale aby sa to viacej nerozširovalo medzi ľudom, prísne im pohrozme, aby viacej v tom mene nehovorili niktorému človekovi.
18A zavolajúc ich prikázali im, aby viac vôbec nehovorili ani neučili v mene Ježišovom.
19Ale Peter a Ján im odpovedali a riekli: Rozsúďte sami, či je to spravedlivé pred Bohom, aby sme vás poslúchali viac ako Boha.
20Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.
21A oni, keď im ešte prihrozili, prepustili ich nenajdúc ničoho, jako by ich boli mohli potrestať, pre ľud, lebo všetci oslavovali Boha nad tým, čo sa stalo.
22Lebo človek mal vyše štyridsať rokov, pri ktorom sa stal ten div uzdravenia.
23A keď ich prepustili, prišli k svojim a porozprávali im všetko, čo im povedali najvyšší kňazi a starší.
24A oni, keď to počuli, jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a povedali: Samovládca, ty, ó, Bože, ktorý si učinil nebo a zem i more i všetko, čo je v nich,
25ty, ktorý si povedal skrze ústa Dávida, svojho služobníka: Prečo zúria národy, a ľudia smýšľajú márne veci?
26Postavili sa kráľovia zeme, a kniežatá sa dovedna sišli proti Hospodinovi a proti jeho Pomazanému.
27Lebo sa naozaj sišli v tomto meste na tvojho svätého Služobníka Ježiša, ktorého si pomazal, Heródes a Pontský Pilát s pohanmi aj s izraelským ľudom,
28aby vykonali všetko, čo predurčila tvoja ruka a tvoja rada, aby sa stalo.
29A tak teraz, ó, Pane, pohliadni na ich hrozby a daj svojim sluhom prosto a s celou smelosťou hovoriť tvoje slovo,
30kým ty vystrieš svoju ruku uzdravovať, a aby sa dialy divy a zázraky skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša.
31A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, kde boli shromaždení, a zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a hovorili slovo Božie prosto a smele.
32A toho množstva uverivších bolo jedno srdce a jedna duša, a ani jeden z nich nehovoril o ničom z toho, čo mal, že je to jeho vlastné, ale mali všetko spoločné.
33A apoštolovia vydávali s velikou mocou svedoctvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, a veliká milosť bola na nich na všetkých.
34Lebo ani nebolo nikoho medzi nimi núdzneho; lebo všetci, ktorí boli majiteľmi polí alebo domov, predávali ich a nosili peniaze za to, čo ktorí predali,
35a kládli k nohám apoštolov, a rozdávalo sa každému podľa toho, jako to ktorý potreboval.
36A Jozef, ktorému dali apoštolovia prímeno Barnabáš, čo je v preklade: Syn potešenia, Levita, rodom z Cypru,
37majúc pole predal ho a doniesol peniaze a položil k nohám apoštolov.