1kao kad oganj suho granje zapali i vatra vodu zakuha!
1Oj, aby si roztrhol nebesia a sostúpil, aby sa pred tvojou tvárou rozplynuly vrchy!
2Čineć' djela strahotna, neočekivana, silazio si i brda su se tresla pred tobom!
2Jako čo oheň zapaľuje raždie, jako vrie voda od ohňa, aby si tak dal poznať svojim protivníkom svoje meno, aby sa národy triasly pred tvojou tvárou,
3Odvijeka se čulo nije, uho nijedno nije slušalo, oko nijedno nije vidjelo, da bi koji bog, osim tebe, takvo što činio onima koji se uzdaju u njega.
3jako keď si činil strašné veci, jakých sme nečakali! Sostúpil si; pred tvojou tvárou rozplynuly sa vrchy.
4Pomažeš onima što pravdu čine radosno i tebe se spominju na putima tvojim; razgnjevismo te, griješismo, od tebe se odmetnusmo.
4A od veku nikto neslýchal, nikto nepočul, oko nevidelo Boha krome teba, ktorý by tak bol činil tomu, kto očakával na neho.
5Tako svi postasmo nečisti, a sva pravda naša k'o haljine okaljane. Svi mi k'o lišće otpadosmo i opačine naše k'o vjetar nas odnose.
5Prišiel si vústrety tomu, kto je veselý a činí to, čo je spravedlivé, tým, ktorí pamätali na teba na tvojich cestách. Hľa, ty si sa rozhneval, a preto sme hrešili; sme v tom od veku, a či tedy ešte i tak budeme zachránení?
6Nikog nema da tvoje ime prizove, da se probudi i osloni o tebe. Jer lice si svoje od nas sakrio i predao nas u ruke zločinima našim.
6Lebo sme všetci jako nečistý, a všetky naše spravedlivosti sú jako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor.
7Pa ipak, naš si otac, o Jahve: mi smo glina, a ti si naš lončar - svi smo mi djelo ruku tvojih.
7A nieto nikoho, kto by vzýval tvoje meno a prebudil sa aby sa chopil teba, lebo si ukryl svoju tvár pred nami a dopustil si to, aby sme sa rozplynuli pre svoje neprávosti.
8Ne srdi se, Jahve, odveć žestoko, ne spominji se bez prestanka naše krivice. De pogledaj - tÓa svi smo mi narod tvoj!
8Ale teraz, ó, Hospodine, ty si náš Otec; my sme hlinou, a ty si naším tvorcom, a dielom tvojej ruky sme my všetci.
9Opustješe sveti gradovi tvoji, Sion pustinja posta, i pustoš Jeruzalem.
9Nehnevaj sa, Hospodine, až príliš ani nepamätaj navždy na neprávosť! Hľa, pohliadni, prosíme, všetci sme tvojím ľudom.
10Dom, svetinja naša i ponos naš, u kom te oci naši slavljahu, ognjem izgori i sve su nam dragocjenosti opljačkane.
10Mestá tvojej svätosti sú obrátené na púšť, Sion je púšťou, a Jeruzalem pustinou;
11Zar ćeš se na sve to, Jahve, sustezati, zar ćeš šutjet' i ponižavati nas odveć žestoko?
11dom našej svätosti a našej okrasy, v ktorom ťa chválievali naši otcovia, je pohoreniskom, a všetko, čo nám bolo vzácnym, je obrátené v rumy.
12Či pre to pre všetko sa budeš silou zdŕžať ó, Hospodine? Či budeš mlčať a nás trápiť až príliš?