1Moja duša si oškliví môj život. A už akokoľvek, zanechám na sebe svoju žiaľbu; budem hovoriť v horkosti svojej duše.
2Poviem Bohu: Neodsudzuj ma! Oznám mi, prečo sa so mnou pravotíš?
3Či ti je to dobré, že utiskuješ, že opovrhuješ prácnym dielom svojich rúk a svietiš na radu bezbožných?
4Či ty máš azda oči nejakého tela? Či ty vidíš, ako vidí smrteľný človek?
5Či sú tvoje dni jako dni smrteľníka? Či sú tvoje roky jako dni muža,
6že vyhľadávaš moju neprávosť a pýtaš sa na môj hriech?
7Napriek tomu, že vieš, že nie som bezbožný, a že nieto nikoho, kto by vytrhnul z tvojej ruky.
8Tvoje ruky ma sformovaly a učinily ma celého dookola, a teraz ma pohlcuješ!
9Pamätaj, prosím, že si ma učinil ako blato a že ma zase navrátiš do prachu!
10Či si ma neslial ako mlieko a nezhustil si ma jako na syr?
11Priodial si ma kožou a mäsom a pospletal si ma kosťami a žilami.
12Daroval si mi život a učinil si so mnou milosť: tvoj starostlivý dozor ostríhal môjho ducha.
13Ale toto si skryl vo svojom srdci; viem, že je to u teba:
14ak zhreším, spozoruješ ma, a neoprostíš ma mojej neprávosti.
15Keby som spáchal bezbožnosť, beda mi, a jestli som spravedlivý, nepozdvihnem svojej hlavy, sýty potupy a vidiac svoje trápenie.
16A keď sa pozdvihne, budeš ma honiť ako lev a znova budeš predivne so mnou zaobchodiť;
17obnovíš svojich svedkov proti mne a rozmnožíš u mňa svoju nevoľu; vyšleš čatu za čatou, a vojsko bude u mňa.
18Prečo si ma tedy vyviedol zo života matky? Bol by som zomrel, a nebolo by ma uvidelo oko;
19bol by som, ako keby ma nebolo nikdy bývalo; z lona by som bol býval zanesený do hrobu.
20Či azda nie je i tak mojich dní iba málo? Nechže už prestane; nech odvráti odo mňa svoj pozor, aby som sa poveselil trochu,
21prv ako pojdem, a viacej sa nevrátim, do zeme tmy a tône smrti,
22do zeme hustej tmy jako mrak tône smrti, kde nieto nijakého poriadku, ta, kde je svetlosť ako mrak.