1Môj duch je rozrušený; moje dni hasnú; zbývajú mi hroby.
2Je isté, že je posmech posmievačov u mňa, a moje oko má dlieť na ich poburovaní!
3Nože polož záloh; zaruč sa u seba za mňa! Lebo veď kde kto iný uderí do mojej ruky!
4Pretože si prikryl ich srdce, aby nerozumeli, preto ich ani nepovýšiš.
5Kto za podiel oznámi blížnych, toho synov oči sa zatmejú.
6Ale ma vystavil ľuďom za príslovie, a stal som sa takým, ktorému sa pľuje do tvári.
7Moje oko zoslablo od žiaľu, a všetky moje údy sú podobné tôni.
8Statoční ľudia priami sa hrozia nad tým, a nevinný sa poburuje nad pokrytcom.
9Avšak spravedlivý sa bude držať svojej cesty, a ten, kto je čistých rúk, priberie sily.
10Ale i vy všetci sa vráťte a nože poďte! Lež nenajdem medzi vami múdreho.
11Moje dni sa pominuly; moje úmysly sú roztrhané, dedičstvá môjho srdca.
12Noc mi obracajú na deň, a zase vraj svetlo je blízko tmy.
13I keby som niečo očakával, jednako bude hrob mojím domom; vo tme si usteliem svoju ložu.
14Jame privolám: Ty si môj otec! Moja mať a moja sestra privolám červom.
15Kde je tedy moje očakávanie? A čo do môjho očakávania, kto kedy ho uvidí?
16Všetko to sostúpi k závorám hrobu, akže všetko spolu spočíva na prachu.