1Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
2Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
3tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
4Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
5Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
6Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
7Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
8neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
9Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
10nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
11Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
12Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
13Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
14vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
15takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
16Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
17Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
18A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
19Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
20Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
21A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.