¹Prečo sa búria národy, a ľudia myslia márne veci?

²Kráľovia zeme sa postavujú, a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti jeho pomazanému a hovoria:

³Roztrhajme ich sväzky a zahoďme od seba ich povrazy.

⁴Ale ten, ktorý prebýva v nebesiach, smeje sa; Pán sa im vysmieva.

⁵Vtedy bude hovoriť s nimi vo svojom hneve a svojou prchlivosťou ich predesí a povie:

⁶Ale ja som ustanovil svojho kráľa nad Sionom, vrchom svojej svätosti.

⁷Rozprávať budem o ustanovení zákona. Hospodin mi povedal: Ty si môj syn; ja som ťa dnes splodil.

⁸Požiadaj odo mňa, a dám ti národy, tvoje dedičstvo, tvoje državie, končiny zeme.

⁹Roztlčieš ich železným prútom; roztrieskaš ich ako nádobu hrnčiara.

¹⁰A tak teraz buďte rozumní, kráľovia; učte sa, sudcovia zeme!

¹¹Slúžte Hospodinovi v bázni a veseľte sa s trasením.

¹²Ľúbajte syna, aby sa nerozhneval, a pohynuli by ste na ceste, lebo sa skoro zapáli jeho hnev. Blahoslavení sú všetci, ktorí sa utiekajú k nemu.