¹Oj, aby si roztrhol nebesia a sostúpil, aby sa pred tvojou tvárou rozplynuly vrchy!

¹Didst Thou not rend the heavens? Thou didst come down, From thy presence did mountains flow,

²Jako čo oheň zapaľuje raždie, jako vrie voda od ohňa, aby si tak dal poznať svojim protivníkom svoje meno, aby sa národy triasly pred tvojou tvárou,

²(As fire kindleth stubble — Fire causeth water to boil,) To make known Thy name to Thine adversaries, From Thy presence do nations tremble.

³jako keď si činil strašné veci, jakých sme nečakali! Sostúpil si; pred tvojou tvárou rozplynuly sa vrchy.

³In Thy doing fearful things — we expect not, Thou didst come down, From Thy presence did mountains flow.

⁴A od veku nikto neslýchal, nikto nepočul, oko nevidelo Boha krome teba, ktorý by tak bol činil tomu, kto očakával na neho.

⁴Even from antiquity [men] have not heard, They have not given ear, Eye hath not seen a God save Thee, He doth work for those waiting for Him.

⁵Prišiel si vústrety tomu, kto je veselý a činí to, čo je spravedlivé, tým, ktorí pamätali na teba na tvojich cestách. Hľa, ty si sa rozhneval, a preto sme hrešili; sme v tom od veku, a či tedy ešte i tak budeme zachránení?

⁵Thou hast met with the rejoicer And the doer of righteousness, In Thy ways they remember Thee, Lo, Thou hast been wroth when we sin, By them [is] continuance, and we are saved.

⁶Lebo sme všetci jako nečistý, a všetky naše spravedlivosti sú jako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor.

⁶And we are as unclean — all of us, And as a garment passing away, all our righteous acts; And we fade as a leaf — all of us. And our iniquities as wind do take us away.

⁷A nieto nikoho, kto by vzýval tvoje meno a prebudil sa aby sa chopil teba, lebo si ukryl svoju tvár pred nami a dopustil si to, aby sme sa rozplynuli pre svoje neprávosti.

⁷And there is none calling in Thy name, Stirring up himself to lay hold on Thee, For Thou hast hid Thy face from us, And thou meltest us away by our iniquities.

⁸Ale teraz, ó, Hospodine, ty si náš Otec; my sme hlinou, a ty si naším tvorcom, a dielom tvojej ruky sme my všetci.

⁸And now, O Jehovah, thou [art] our Father, We [are] the clay, and Thou our Framer, And the work of Thy hand — all of us.

⁹Nehnevaj sa, Hospodine, až príliš ani nepamätaj navždy na neprávosť! Hľa, pohliadni, prosíme, všetci sme tvojím ľudom.

⁹Be not wroth, O Jehovah, very sore, Nor for ever remember iniquity, Lo, look attentively, we beseech Thee, Thy people [are] we all.

¹⁰Mestá tvojej svätosti sú obrátené na púšť, Sion je púšťou, a Jeruzalem pustinou;

¹⁰Thy holy cities have been a wilderness, Zion a wilderness hath been, Jerusalem a desolation.

¹¹dom našej svätosti a našej okrasy, v ktorom ťa chválievali naši otcovia, je pohoreniskom, a všetko, čo nám bolo vzácnym, je obrátené v rumy.

¹¹Our holy and our beautiful house, Where praise Thee did our fathers, Hath become burnt with fire, And all our desirable things have become a waste.

¹²Či pre to pre všetko sa budeš silou zdŕžať ó, Hospodine? Či budeš mlčať a nás trápiť až príliš?

¹²For these dost Thou refrain Thyself, Jehovah? Thou art silent, and dost afflict us very sore!`