¹Všetko má svoj čas a svoju hodinu každá vec pod nebom.

¹Sve ima svoje doba i svaki posao pod nebom svoje vrijeme.

²Je čas rodeniu sa a čas umieraniu, čas sadeniu a čas vytrhávaniu toho, čo bolo zasadené,

²Vrijeme rađanja i vrijeme umiranja; vrijeme sađenja i vrijeme čupanja posađenog.

³čas zabíjaniu a čas hojeniu, čas boreniu a čas staväniu,

³Vrijeme ubijanja i vrijeme liječenja; vrijeme rušenja i vrijeme građenja.

⁴čas plakaniu a čas smiatiu, čas smúteniu a čas poskakovaniu,

⁴Vrijeme plača i vrijeme smijeha; vrijeme tugovanja i vrijeme plesanja.

⁵čas hádzaniu kameňov a čas shromažďovaniu kameňov, čas objímaniu a čas vzdialeniu sa od objímania,

⁵Vrijeme bacanja kamenja i vrijeme sabiranja kamenja; vrijeme grljenja i vrijeme kad se ostavlja grljenje.

⁶čas hľadaniu a čas trateniu, čas chráneniu a čas odhadzovaniu,

⁶Vrijeme traženja i vrijeme gubljenja; vrijeme čuvanja i vrijeme odbacivanja.

⁷čas trhaniu a čas sošívaniu, čas mlčaniu a čas hovoreniu,

⁷Vrijeme deranja i vrijeme š§ijenja; vrijeme šutnje i vrijeme govorenja.

⁸čas milovaniu a čas nenávideniu, čas vojne a čas pokoju.

⁸Vrijeme ljubljenja i vrijeme mržnje; vrijeme rata i vrijeme mira.

⁹Jaký užitok má ten, kto voľačo robí, z toho, čím sa trudí?

⁹Koja je posleniku korist od njegovih napora?

¹⁰Videl som zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.

¹⁰Razmišljam o mučnoj zadaći što je Bog zadade sinovima ljudskim.

¹¹Učinil všetko krásne v svoj čas, i večnosť dal do ich srdca, iba že človek nevystihne diela, ktoré koná Bôh, a to tak od počiatku až po koniec.

¹¹Sve što on čini prikladno je u svoje vrijeme; ali iako je dopustio čovjeku uvid u vjekove, čovjek ne može dokučiti djela koja Boga čini od početka do kraja.

¹²Viem, že nemajú ničoho lepšieho, než aby sa každý radoval a robil dobré vo svojom živote.

¹²Znam da nije druge sreće čovjeku osim da se veseli i čini dobro za svojega života.

¹³Ale aj to, keď ktorýkoľvek človek jedol a pil a videl dobré z ktorejkoľvek svojej práce, je dar Boží.

¹³I kad čovjek jede i pije i uživa u svojem radu, i to je Božji dar.

¹⁴Viem, že všetko, čokoľvek činí Bôh, bude trvať na veky: nedá sa nič k tomu pridať, ani sa nedá nič od toho odňať, a Bôh to tak učinil preto, aby sa báli pred ním.

¹⁴I znam da sve što Bog čini, čini za stalno. Tome se ništa dodati ne može niti mu se može oduzeti; a Bog čini tako da ga se boje.

¹⁵To, čo je, bolo už dávno, a to, čo bude, tiež už bolo dávno, a Bôh vyhľadáva to, čo bolo zahnané.

¹⁵Što biva, već bijaše, i što će biti, već je bilo; a Bog obnavlja što je prohujalo.

¹⁶A ďalej som videl pod slnkom: miesto súdu, a tam bezbožnosť, a miesto spravedlivosti, a tam tiež bezbožnosť.

¹⁶Još vidim kako pod suncem umjesto pravice vlada nepravda i umjesto pravednika zločinac.

¹⁷Povedal som vo svojom srdci: Bôh bude súdiť i spravedlivého i bezbožného, lebo každá vec má svoj čas, a tam sa prijde na každý skutok.

¹⁷Zato rekoh u sebi: "Bog će suditi i pravedniku i zločincu, jer ovdje ima vrijeme za svaku namjeru i čin."

¹⁸Povedal som vo svojom srdci: Deje sa to pre synov človeka, aby ich Bôh cúdil, a aby videli, že sú si podobní hovädám.

¹⁸Još rekoh u sebi: "Ljudi se ponašaju tako da Bog može pokazati kakvi su uistinu, da su jedni drugima poput zvijeri."

¹⁹Lebo to, čo prichádza na synov človeka, prichádza i na hovädá; jedno a to isté prichádza na nich. Jako zomiera toto, tak zomiera i tamto, a všetko to má jedného a toho istého ducha, ani nemá človek nič viacej ako hovädo, lebo je všetko márnosť.

¹⁹Jer zaista, kob ljudi i zvijeri jedna je te ista. Kako ginu oni, tako ginu i one; i dišu jednakim dahom, i čovjek ničim ne nadmašuje zvijer, jer sve je ispraznost.

²⁰Všetko ide na jedno a na to isté miesto; všetko povstalo z prachu a všetko sa navráti do prachu.

²⁰I jedni i drugi odlaze na isto mjesto; svi su postali od praha i u prah se vraćaju.

²¹Kto vie, či duch synov človeka vystupuje hore, alebo či duch hoviad sostupuje dolu do zeme?

²¹Tko zna da li dah ljudski uzlazi gore, a dah zvijeri silazi dolje k zemlji?

²²A tak som videl, že nie je ničoho lepšieho nad to, než aby sa človek radoval vo svojich dielach, lebo to je jeho podiel. Lebo kto ho dovedie zpät, aby videl to, čo bude po ňom?

²²Uviđam da čovjeku druge sreće nema osim radosti u svome djelu, jer to je ljudska sudbina. A tko će ga dovesti do toga da dozna što će biti poslije njega?