¹A stalo sa slovo Hospodinovo k Jonášovi, synovi Amittaiho, povediac:

¹Riječ Jahvina dođe Joni, sinu Amitajevu:

²Vstaň, idi do Ninive, toho veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo ich zloba vystúpila hore pred moju tvár.

²"Ustani," reče mu, "idi u Ninivu, grad veliki, i propovijedaj u njemu, jer se zloća njihova popela do mene."

³Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša zpred tvári Hospodinovej a prijdúc dolu do Joppy našiel loď, ktorá išla do Taršíša, dal, čo bola jej mzda, a sišiel do nej, aby sa odplavil s nimi do Taršíša zpred tvári Hospodinovej.

³A Jona ustade da pobjegne u Taršiš, daleko od Jahve. Siđe u Jafu i nađe lađu što je plovila u Taršiš. Plati vozarinu i ukrca se da otplovi s njima u Taršiš, daleko od Jahve.

⁴Ale Hospodin vrhol veľký vietor na more, a povstala veľká búrka na mori, takže sa domnievali, že sa loď rozbije.

⁴Ali Jahve podiže na moru silan vjetar i nastade nevrijeme veliko na moru te mišljahu da će se lađa razbiti.

⁵Vtedy sa báli mornári, a kričali každý ku svojmu bohu, a vyhadzovali nádoby, ktoré boly v lodi, do mora, aby si poľahčili. Ale Jonáš bol sišiel dolu na odľahlé miesto lode, ľahol si a zaspal tvrdo.

⁵Uplašiše se mornari; svaki zazva svoga boga, i da bi je olakšali, stadoše iz lađe bacati tovar što bijaše u njoj. Jona pak bijaše sišao na dno lađe, legao i zaspao tvrdim snom.

⁶A pristúpil k nemu veliteľ lode a povedal mu: Čo sa ti robí, ospalče? Vstaň, volaj ku svojmu Bohu! Snáď si ten Bôh pomyslí na nás a nezahynieme.

⁶Zapovjednik lađe pristupi mu i reče: "Što spavaš kao zaklan? Ustaj i prizivlji Boga svojega! Možda će nas se sjetiti Bog taj da ne poginemo."

⁷Potom povedali druh druhovi: Poďte, a hoďme losy, aby sme zvedeli, pre koho prišlo na nás toto zlé. A tak hádzali losy, a los padol na Jonáša.

⁷Potom rekoše jedni drugima: "Hajde da bacimo ždrijeb da vidimo od koga nam dođe ovo zlo." Baciše ždrijeb i pade ždrijeb na Jonu.

⁸Vtedy mu povedali: Nože nám oznám, prosíme, pre koho prišlo na nás toto zlé? Čo je tvoje zamestnanie a odkiaľ ideš? Čo je tvoja zem, a z ktorého národa si ty?

⁸Oni mu onda rekoše: "Kaži nam: zbog koga nas ovo zlo snađe, kojim se poslom baviš, odakle dolaziš, iz koje si zemlje i od kojega naroda?"

⁹A riekol im: Ja som Hebrej a bojím sa Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more i suchú zem.

⁹On im odgovori: "Ja sam Hebrej, i štujem Jahvu, Boga nebeskoga, koji stvori more i zemlju."

¹⁰Vtedy sa náramne báli mužovia a povedali mu: Čo si to urobil?! Pretože sa boli mužovia dozvedeli, že uteká zpred tvári Hospodinovej, lebo im to oznámil.

¹⁰Ljudi se uplašiše veoma i rekoše mu: "Što si to učinio!" Jer bijahu doznali da on bježi od Jahve - sam im je to pripovjedio.

¹¹A povedali mu: Čo ti máme urobiť, aby sa nám upokojilo more? Lebo more sa búrilo viac a viac.

¹¹Oni ga zapitaše: "Što da učinimo s tobom da nam se more smiri?" Jer se more sve bješnje dizalo.

¹²A on im riekol: Vezmite ma a hoďte ma do mora, a more sa upokojí pred vami; lebo ja viem; že pre mňa je táto veľká búrka proti vám.

¹²On im odgovori: "Uzmite me i bacite u more, pa će vam se more smiriti, jer znam da se zbog mene diglo na vas ovo veliko nevrijeme."

¹³A mužovia veslovali všetkými silami, aby sa dostali zpät na sušinu, ale nemohli, lebo more sa vše viac a viac búrilo proti nim.

¹³Ljudi uzeše veslati ne bi li se primakli kopnu, jer se more sve bješnje dizalo protiv njih.

¹⁴Preto volali k Hospodinovi a vraveli: Prosíme, Hospodine, prosíme, nedaj, aby sme zahynuli za dušu tohoto človeka, a nedávaj na nás nevinnej krvi, lebo ty, Hospodine, činíš tak, ako sa ti ľúbi.

¹⁴Tad zazvaše Jahvu i rekoše: "Ah, Jahve, ne daj da poginemo zbog života ovoga čovjeka i ne svali na nas krv nevinu, jer ti si Jahve: činiš kako ti je milo."

¹⁵Potom vzali Jonáša a hodili ho do mora, a more prestalo zúriť.

¹⁵I uzevši Jonu, baciše ga u more - i more presta bjesnjeti.

¹⁶A mužovia sa báli Hospodina veľkou bázňou a obetovali Hospodinovi bitnú obeť a sľubovali sľuby.

¹⁶Tada velik strah Jahvin obuze ljude te prinesoše žrtvu Jahvi i učiniše zavjete.