1Pozorujte, nebesia, ušima, a budem hovoriť! A zem nech počuje reči mojich úst!
1Poslušajte, nebesa, ker hočem govoriti, in zemlja naj čuje moj ih ust besede!
2Moje naučenie sa bude liať ako hojný dážď; moja mluva bude vlažiť ako rosa; bude jako tichý dážď na mladistvú trávu, jako hustý dážď na bylinu.
2Kaplja naj kot dež nauk moj, pada liki rosa govor moj, kakor pršica na mlado travo, kakor moča na zelenjavo,
3Lebo budem hlásať meno Hospodinovi. Vzdajte velebnosť nášmu Bohu!
3kajti oznanjati hočem ime GOSPODOVO. Priznajte velikost našemu Bogu!
4Skalo, ktorej dielo je dokonalé! Lebo všetky jeho cesty sú spravedlivým súdom. Silný Bôh verný, u ktorého nieto neprávosti; spravedlivý je a priamy.
4On je Skala, njegovo delo je popolno, ker vse poti njegove so pravica; mogočen Bog zvestobe je, krivičnosti ni v njem, pravičen in resničen je.
5Porušilo sa mu - nie jeho synovia, ich škvrna - prevrátené pokolenie a spletilé.
5Popačeno so ravnali ž njim, ne kot njegovi otroci, madež je na njih: izprijen rod so in zvit.
6Či sa tým odplacujete Hospodinovi, bláznivý ľude a nie múdry? Či nie je on tvoj otec, ten, ktorý si ťa nadobudol? On ťa učinil a postavil, aby si stál.
6Ali tako povračaš GOSPODU, o neumno in nespametno ljudstvo? Ni li on oče tvoj, ki si te je pridobil? On te je naredil in te utrdil.
7Rozpomeň sa na dni minulého veku! Porozumejte rokom pokolenia a pokolenia! Opýtaj sa svojho otca, a oznámi ti, svojich starcov, a povedia ti!
7Spomni se starodavnih dni, pomisli na leta minulih rodov! Vprašaj očeta svojega, on ti oznani, starce svoje, in ti povedo!
8Keď delil Najvyšší národom dedičstvo, keď rozdeľoval synov Adamových, staväl hranice jednotlivým ľudstvám podľa počtu synov Izraelových.
8Ko je Najvišji delil narodom dediščino, ko je razdruževal človeške otroke, je določil meje ljudstvom po številu Izraelovih sinov.
9Pretože podielom Hospodinovým je jeho ľud, Jakob povrazcom jeho dedičstva.
9Zakaj GOSPODOV delež je ljudstvo njegovo, Jakob je njemu odmerjena dediščina.
10Našiel ho v pustej zemi a na pustine, v hukote divokej púšte; obňal ho, mal na neho pozor, ostríhal ho jako zrenicu svojho oka.
10Našel ga je v deželi puščave, v pustinji, v tuljenju divjega kraja; obdal ga je, pazil je nanj, varoval ga je kakor očesa svojega punčico.
11Jako keď orlica povzbudzuje svoje orlíčatá, vznáša sa nad svojimi mláďatami; rozťahuje svoje krýdla, berie ho, nesie ho na svojich perutiach.
11Kakor orel izpodbuja k letanju gnezdnike svoje in nad svojimi mladiči leta, razprostira peruti svoje, jih nanje jemlje in jih nosi na krilih svojih:
12Tak ho viedol sám Hospodin, a nebolo s ním boha cudzozemca.
12tako ga je GOSPOD sam vodil in ni bilo ž njim tujega boga nobenega.
13Dal mu jazdiť po vysokých miestach zeme, a jedol úrody polí; dal mu ssať med zo skaly a olej z tvrdého kameňa,l
13Dal mu je, da jezdi čez višine dežele, in jedel je sadove polja, in dal mu je srkati med iz skale in olje iz kremenja;
14maslo od kráv a mlieko od drobného stáda, s tukom jahniat baranov z Bázana a kozlov, s tukom pšeničného jadra, a pil si krv hrozna peniacu.
14maslo od goved in mleko od ovac, s tolstino jagnjet pitanih in ovnov, basanskih sinov, in kozličev z najboljšim jedrom pšenice; tudi si pil grozdovo kri, vino močno.
15No, keď stučnel Ješurún, kopnul. Stučnel si, stlstol si, vypásol si sa. A tak opustil Boha, ktorý ho učinil, a znevážil si skaly svojho spasenia.
15In Ješurun je odebelel in je brcal; odebelil si se in izpital in močan si postal – tedaj je zapustil Boga, ki ga je ustvaril, in za malo je štel Skalo rešenja svojega.
16Popudzovali ho k žiarlivosti cudzími bohmi, ohavnosťami ho popudzovali k hnevu.
16Razvnemali so ga s tujimi bogovi, z gnusobami so ga dražili v jezo.
17Obetovali démonom, nie Bohu, bohom, ktorých neznali, novým, ktorí prišli z blízka, ktorých sa nebáli vaši otcovia.
17Darovali so hudim duhovom, ki niso Bog, bogovom, ki jih niso poznali, novim bogovom, ki so pred kratkim nastopili, ki se jih niso bali vaši očetje.
18Skalu, ktorá ťa splodila, si zanedbal a zabudol si na silného Boha, ktorý ťa sformoval.
18Vnemar si pustil Skalo, ki te je plodila, in Boga mogočnega, ki te je rodil, si pozabil.
19Keď to videl Hospodin, zavrhol s opovržením pre popudzovanie svojich synov a svojich dcér.
19In GOSPOD je videl, in jih je zavrgel, vznevoljen nad sinovi in hčerami svojimi.
20A povedal: Skryjem pred nimi svoju tvár, uvidím, čo bude ich koniec, lebo sú oni všelijak prevrátené pokolenie, synovia, v ktorých niet vernosti.
20Rekel je: Skriti jim hočem obličje svoje, gledal bom, kaj bode njih konec; ker so silno popačen rod, otroci, ki ni v njih nič vere.
21Oni ma popudzovali k žiarlivosti nie-Bohom, hnevali ma svojimi márnosťami, nuž tedy i ja ich popudím k žiarlivosti nie-ľudom, bláznivým národom ich popudím k hnevu.
21Razvneli so me s tistim, kar ni Bog mogočni, dražili so me v jezo z ničemurnostmi svojimi: tudi jaz jih razvnamem s tistimi, ki niso ljudstvo, razdražim jih z nespametnim poganskim narodom.
22Lebo oheň sa roznietil mojím hnevom a bude horieť až do najhlbšieho pekla a požerie zem i jej úrodu a zapáli základy vrchov, takže budú horieť plameňom.
22Kajti ogenj se je vnel po mojem srdu in bo gorel do najspodnjega pekla, in požre zemljo z obrodkom njenim in vžge podstave gorá.
23Nahromadím na nich zlých vecí, vystrieľam na nich všetky svoje strely.
23Nakopičim nadnje nesreče; pšice svoje uporabim proti njim.
24Civieť budú hladom a žraní budú pálčivým neduhom a horkým morom; pošlem na nich zub divých šeliem, s jedom plazov, ktorí sa plazia v prachu.
24Obnemorejo od lakote, požre jih vročica in strupena kuga; pošljem mednje zobe zverin in strup tistih, ki se plazijo po prahu.
25Vonku bude sirotiť meč a vnútri v príbytkoch, bude hubiť strach, i mládenca i pannu, dieťa, požívajúce prsia, so šedivým mužom.
25Zunaj jih naj mori meč in v hišah strah, mladeniča in devico, dojenca in starca.
26Povedal som, že ich zmetiem, vytriem ich pamiatku zpomedzi ľudí.
26Rekel bi: Razpihnem jih, izbrišem njih spomin med ljudmi,
27Keby som sa neobával zloby nepriateľa, že bude popudzovať -, aby vidiac to ich protivníci nevyložili si to vo svojej pýche zle a nepovedali: Naša vyvýšená ruka to bola, a nie Hospodin vykonal všetko toto.
27ako bi se ne bal sovražnikove žalitve, da ne bi njih zatiralci napak umeli, da ne bi govorili: Naša roka je vzvišena in GOSPOD ni vsega tega storil.
28Lebo sú národom, ktorý hynie čo do múdrej rady, a niet v nich rozumnosti.
28Zakaj narod so, ki si ne zna svetovati, in razumnosti ni v njih.
29Oj, aby boli múdri, aby to pochopili, aby porozumeli tomu, čo bude s nimi potom!
29O da bi bili modri, bi bili razumeli to, pomislili bi bili zadnji konec svoj!
30Oj, ako by jeden honil tisíc! A dvaja z nich by obrátili na útek desať tisíc, keby nebolo tak, že ich predala ich Skala, a že ich vydal Hospodin.
30Kako bi mogel eden poditi jih tisoč in dva pognati v beg deset tisoč? Ne li zato, ker jih je prodala njih Skala in jih sovražnikom izročil GOSPOD?
31Lebo ich skala nie je ako naša Skala, a naši nepriatelia sú sami toho sudcami.
31Ni namreč njih skala kakor naša Skala; sovražniki naši sami naj to presodijo!
32Lebo ich vinič je z viniča Sodomy a z polí Gomory. Ich hrozná sú jedovaté hrozná, a majú horké strapce.
32Zakaj njih vinska trta je od trte sodomske in s poljan Gomorskih: njih grozdje je strupeno grozdje, trpke so njih jagode.
33Ich víno jedom drakov a strašným jedom ľútych hadov.
33Njih vino je kakor zmajev sline in grozoviti strup gadov.
34Či nie je to skryté u mňa, zapečatené medzi mojimi pokladmi?
34Ni li to shranjeno pri meni, zapečateno med mojimi zakladi?
35Moja je pomsta i odplata, hotová na čas, keď klesne ich noha. Lebo je blízko deň ich záhuby, a spiecha, čo im je prihotovené.
35Moje je maščevanje, jaz povrnem ob času, ko jim opolzne noga: kajti blizu je dan njih pogube, in kar jim je določeno, pride hitro.
36Lebo Hospodin bude súdiť svoj ľud, a uľúti sa mu nad jeho služobníkmi, keď uvidí, že ta išla ich pomocná ruka, a že nepozostáva iba zavrený a opustený.
36Zakaj GOSPOD se potegne za pravdo svojega ljudstva, in hlapcev svojih se usmili, ko uvidi, da je pošla njih moč in da nikogar ni več, ne uklenjenega, ne prostega.
37A povie: Kdeže sú ich bohovia, skala, ku ktorej sa utiekali?
37In poreče: Kje so njih bogovi, skala, h kateri so pribegali?
38Bohovia, ktorí jedli tuk ich bitných obetí, pili víno ich liatych žertví? Nože nech povstanú a pomôžu vám! Nechže je tá vaša skala nad vami záštitou!
38ki so jedli njih žrtev tolstino in pili njih pitnih daritev vino? Vstanejo naj in vam pomorejo, bodo naj vam pokrovitelji!
39A tak teraz vidzte, že ja a len ja som to! A nie je u mňa nijakého Boha. Ja usmrcujem i oživujem, raním a ja tiež uzdravujem, a nie je toho, kto by vytrhol z mojej ruky.
39Poglejte zdaj, da jaz, jaz sem vedno isti ter da ni boga zraven mene: jaz umorim in oživim, jaz udarim in ozdravim, in ni ga, ki bi otel iz moje roke.
40Lebo pozdvihujem svoju ruku k nebesiam a hovorím: Ako že ja žijem na veky!
40Kajti roko svojo dvigam proti nebu in pravim: Vekomaj živim!
41Ak nabrúsim lesk svojho meča, a moja ruka sa chytí súdu, vrátim pomstu svojim protivníkom, a tým, ktorí ma nenávidia, zaplatím.
41Kadar nabrusim bliskavi meč svoj in roka moja seže po sodbi, se bom maščeval nad nasprotniki svojimi in povrnem sovražilcem svojim.
42Opojím svoje strely krvou, a môj meč bude žrať mäso; opojím ich krvou zabitého i zajatého, z bujnovlasej hlavy nepriateľa.
42Upijanim pšice svoje s krvjo in meč moj bo žrl meso – s krvjo ubitih in ujetih, z glave vojvod sovražnikovih.
43Veseľte sa, národy, s jeho ľudom, lebo pomstí krv svojich služobníkov a vráti pomstu svojim protivníkom a pokryje hriech svojej zeme i svojho ľudu.
43Veselite se, poganski narodi, z ljudstvom njegovim! zakaj on bo maščeval kri svojih hlapcev in osveto povrne svojim nasprotnikom, in izvrši poravnavo za deželo svojo, za ljudstvo svoje.
44Potom prišiel Mojžiš a hovoril všetky slová tej piesne v uši ľudu, on i Hozeáš, syn Núnov.
44In prišel je Mojzes ter govoril vse besede te pesmi na ušesa ljudstvu, on in Jozue, sin Nunov.
45A keď dohovoril Mojžiš všetky tie slová celému Izraelovi,
45In ko je do konca izgovoril vse te besede vsemu Izraelu,
46riekol im: Priložte svoje srdce ku všetkým tým slovám, ktoré ja dnes činím svedkami proti vám, ktoré prikážete svojim synom, aby ich ostríhali a činili, všetky slová tohoto zákona.
46jim reče: Vtisnite si v srce vse besede, ki vam jih danes izpričujem; zato da zapoveste otrokom svojim, da hranijo in izpolnjujejo vse besede tega zakona.
47Lebo nie je to prázdne slovo, ktoré by bolo nad vašu možnosť, ale ono je vaším životom, a tým slovom predĺžite svoje dni na zemi, do ktorej idete cez Jordán, aby ste ju zaujali do dedičstva.
47Zakaj to ni prazna beseda za vas, marveč to je vaše življenje, in po tej besedi boste podaljšali svoje dni v zemlji, v katero greste čez Jordan, da jo posedete.
48A Hospodin hovoril Mojžišovi toho istého dňa a riekol:
48In GOSPOD je govoril Mojzesu tisti dan, rekoč:
49Vyjdi na tento vrch Abárim, na vrch Nébo, ktorý je v Moábskej zemi a ktorý je naproti Jerichu, a vidz zem Kanaán, ktorú ja dám synom Izraelovým do državia.
49Pojdi na to gorovje Abarim, na goro Nebo, ki je v deželi Moabski nasproti Jerihu, in poglej deželo Kanaansko, ki jo dam v lastnino sinovom Izraelovim,
50A zomri na vrchu, na ktorý ideš, a buď pripojený ku svojmu ľudu, tak ako zomrel Áron, tvoj brat, na vrchu Hore a bol pripojený ku svojmu ľudu,
50in umri na gori, na katero pojdeš, in boš zbran k svojemu ljudstvu, kakor je umrl Aron, tvoj brat, na gori Horu in je bil zbran k ljudstvu svojemu;
51pretože ste sa prehrešili proti mne medzi synmi Izraelovými pri vodách sváru v Kádeši na púšti Tsin, pretože ste ma neposvätili medzi synmi Izraelovými.
51zato ker sta mi bila nezvesta med sinovi Izraelovimi pri Vodi prepira v Kadesu v Zinski puščavi, ker me nista svetega izkazala sredi sinov Izraelovih.Pred seboj boš pač videl deželo, ki jo dajem sinovom Izraelovim, ali tja v deželo samo ne prideš.
52Lebo síce uvidíš zem pred sebou, ale ta nevojdeš, do zeme, ktorú ja dám synom Izraelovým.
52Pred seboj boš pač videl deželo, ki jo dajem sinovom Izraelovim, ali tja v deželo samo ne prideš.