¹Oj, aby si roztrhol nebesia a sostúpil, aby sa pred tvojou tvárou rozplynuly vrchy!

¹O da bi predrl nebesa in prišel doli, da bi se od obličja tvojega raztopile gore

²Jako čo oheň zapaľuje raždie, jako vrie voda od ohňa, aby si tak dal poznať svojim protivníkom svoje meno, aby sa národy triasly pred tvojou tvárou,

²(kakor ogenj požiga protje in voda vre od ognja), da oznaniš ime svoje nasprotnikom svojim, da bi strepetali narodi pred obličjem tvojim,

³jako keď si činil strašné veci, jakých sme nečakali! Sostúpil si; pred tvojou tvárou rozplynuly sa vrchy.

³s tem, da delaš strahovite reči, ki jih nismo pričakovali; o da stopiš doli, da bi se od obličja tvojega raztopile gore!

⁴A od veku nikto neslýchal, nikto nepočul, oko nevidelo Boha krome teba, ktorý by tak bol činil tomu, kto očakával na neho.

⁴Zakaj od veka se ni slišalo, nikdar niso čula ušesa, tudi oko ni videlo Boga razen tebe, ki bi toliko delal za njega, ki ga čaka.

⁵Prišiel si vústrety tomu, kto je veselý a činí to, čo je spravedlivé, tým, ktorí pamätali na teba na tvojich cestách. Hľa, ty si sa rozhneval, a preto sme hrešili; sme v tom od veku, a či tedy ešte i tak budeme zachránení?

⁵Naproti prihajaš njemu, ki se veseli pravičnosti in ji streže, njim, ki se spominjajo tebe na potih svojih. Glej, ti si se srdil, in mi smo grešili; v tem smo že dolgo časa, bomo li rešeni?

⁶Lebo sme všetci jako nečistý, a všetky naše spravedlivosti sú jako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor.

⁶In vsi vkup smo postali kakor neznažnik in vse pravičnosti naše so kakor umazana cunja; in venemo kakor listje, kolikorkoli nas je in krivice naše nas odnašajo kakor veter.

⁷A nieto nikoho, kto by vzýval tvoje meno a prebudil sa aby sa chopil teba, lebo si ukryl svoju tvár pred nami a dopustil si to, aby sme sa rozplynuli pre svoje neprávosti.

⁷In ni ga, ki bi klical ime tvoje, ki bi se zbudil, da se poprime tebe; kajti skril si obličje svoje pred nami in nas izročil oblasti krivic naših.

⁸Ale teraz, ó, Hospodine, ty si náš Otec; my sme hlinou, a ty si naším tvorcom, a dielom tvojej ruky sme my všetci.

⁸Ali sedaj, o GOSPOD, ti si oče naš; mi smo glina, ti pa si nam lončar, in vsi smo tvoje roke delo.

⁹Nehnevaj sa, Hospodine, až príliš ani nepamätaj navždy na neprávosť! Hľa, pohliadni, prosíme, všetci sme tvojím ľudom.

⁹Ne togóti se, o GOSPOD, presilno in ne spominjaj se vekomaj krivice! Glej, ozri se na nas, prosimo, mi vsi smo ljudstvo tvoje.

¹⁰Mestá tvojej svätosti sú obrátené na púšť, Sion je púšťou, a Jeruzalem pustinou;

¹⁰Mesta svetosti tvoje so puščava, Sion je puščava, Jeruzalem je pustinja.

¹¹dom našej svätosti a našej okrasy, v ktorom ťa chválievali naši otcovia, je pohoreniskom, a všetko, čo nám bolo vzácnym, je obrátené v rumy.

¹¹Sveta in prekrasna hiša naša, ki so te v njej hvalili očetje naši, je požgana z ognjem in vse, kar nam je bilo dragoceno, je v razvalinah.Hočeš li, o GOSPOD, ob toliki revi v sebi zadržavati usmiljenje, boš li molčal in nas tepel presilno?

¹²Či pre to pre všetko sa budeš silou zdŕžať ó, Hospodine? Či budeš mlčať a nás trápiť až príliš?

¹²Hočeš li, o GOSPOD, ob toliki revi v sebi zadržavati usmiljenje, boš li molčal in nas tepel presilno?