¹Pošlite baranca panovníkovi zeme od Sela až do púšte na vrch dcéry Siona!

²A stane sa toto: Jako vták poletuje sem a ta, keď je vyhnaný z hniezda, také budú dcéry Moábove pri brodoch Arnona.

³Daj radu, dcéro Siona, učiň súd a rozrieš, učiň svoju tôňu ako noc, na pravé poludnie, ukry zahnaných, Moába, ktorý nemá miesta, neodkry a nevyzraď!

⁴Nech bývajú u teba jako pohostíni moji zahnaní, Moábiti, buď im skrýšou pred zhubcom, lebo veď raz prestane násilník, bude koniec pustošeniu; tí, ktorí šliapu, zahynú zo zeme.

⁵Ale trón bude pevne postavený na milosti, a sedieť bude na ňom panovník, panujúci v pravde v stáne Dávidovom, ktorý bude súdiť a vyhľadávať súd a bude rýchly vykonať spravedlivosť.

⁶Slýchali sme o pýche Moábovej, že je veľmi pyšný, o jeho hrdosti, o jeho pýche, o jeho prchlivosti, o jeho lživých rečiach chlubných.

⁷Preto bude kvíliť Moáb pre Moába, každý z nich bude kvíliť, pre obnažené základy Kír-charéseta budete úpieť, celí zdrtení.

⁸Pretože úrodné polia Chešbona uvädnú; vinič Sibmy bude zkazený, pánovia národov potlčú jeho výborné révy, ktoré sahajú až do Jazera, blúdiac zabiehajú až na púšť, jeho úponkovité výhonky ťahajú sa ďaleko, prešly až za Soľné more.

⁹Preto nech oplakávam vinič Sibmy plačom Jazera! Polievam ťa svojimi slzami, ó, Chešbone a Eleále, lebo na tvoju oberačku a na tvoju žatvu padol útočný krik nepriateľa.

¹⁰A tak bude sprataná radosť a plesanie s úrodného poľa, a vo viniciach sa nebude spievať, ani sa nebude výskať; vína v lisoch nebude šliapať ten, kto šliapava. Učiním to, aby prestal radostný krik oberačov.

¹¹Preto moje srdce, moje útroby žalostne zvučia pre Moába jako citara a moje vnútro pre Kír-cheres.

¹²A stane sa, keď bude zrejmé, že ustal Moáb na výšine, že vojde do svojej svätyne modliť sa, ale nezmôže ničoho.

¹³Toto je slovo, ktoré hovoril Hospodin o Moábovi už dávno.

¹⁴A teraz hovorí Hospodin takto: Vo troch rokoch ako v rokoch nájomníka bude potupená sláva Moábova so všetkým tým veľkým množstvom, a ostatok bude malý, malinký, nepatrný.