1Kurtar beni, ya RAB, sadık kulun kalmadı,Güvenilir insanlar yok oldu.
1Náčelníkovi speváckeho sboru na nápev: Ôsma... Žalm Dávidov.
2Herkes birbirine yalan söylüyor,Dalkavukluk, ikiyüzlülük ediyor.
2Zachráň, ó, Hospodine, lebo je koniec bohabojnému; vymizli verní zpomedzi synov človeka.
3Sustursun RAB dalkavukların ağzını,Büyüklenen dilleri.
3Márnosť hovoria každý so svojím blížnym; majú lichotné rty; hovoria dvojitým srdcom.
4Onlar ki, ‹‹Dilimizle kazanırız,Dudaklarımız emrimizde,Kim bize efendilik edebilir?›› derler.
4Ó, bárs by vykorenil Hospodin každé rty lichotné i každý jazyk, ktorý hovorí veľké veci pyšné.
5‹‹Şimdi kalkacağım›› diyor RAB,‹‹Çünkü mazlumlar eziliyor,Yoksullar inliyor,Özledikleri kurtuluşu vereceğim onlara.››
5Lebo hovoria: Premôžeme svojím jazykom; máme so sebou svoje rty; ktože je naším pánom?
6RABbin sözleri pak sözlerdir;Toprak ocakta eritilmiş,Yedi kez arıtılmış gümüşe benzer.
6Pre útisk biednych, pre vzdychanie chudobných teraz už povstanem, hovorí Hospodin; zachránim toho, na koho bezbožník pyšne fúka.
7Sen onları koru, ya RAB,Bu kötü kuşaktan hep uzak tut!
7Slová Hospodinove sú čisté slová, sú jako striebro, prepálené v topičskom kotle z hliny, prečistené sedem ráz.
8İnsanlar arasında alçaklık rağbet görünce,Kötüler her yanda dolaşır oldu.
8Ty, Hospodine, ich ostrežieš; zachováš ho od tohoto pokolenia až na veky.
9Všade vôkol obchádzajú bezbožníci, hneď ako sa dvíha nešľachetnosť synov človeka.