1A Job pokračoval vo svojej umnej reči a riekol:
2Ako že žije silný Bôh, ktorý odmietnul môj súd, a Všemohúci, ktorý horkosťou naplnil moju dušu,
3že tak iste, dokiaľ len bude vo mne dych môjho života a duch Boha v mojich nozdrách,
4nebudú moje rty hovoriť neprávosti, ani môj jazyk nebude vravieť ľsti.
5To nech je preč odo mňa, aby som vás uznal za spravedlivých vo vašich vineniach. Dokiaľ nezomriem, nedám odstrániť od seba svoju nevinu.
6Držím sa svojej spravedlivosti ani sa jej nepustím. Moje srdce nebude potupovať niktorý z mojich dní.
7Nech je môj nepriateľ ako bezbožník a ten, kto povstáva proti mne, jako nešľachetník.
8Lebo jakáže je nádej pokrytca, keď vydiera, keď vytiahne Bôh jeho dušu?
9Či počuje silný Bôh jeho krik, keď prijde na neho úzkosť?
10Či azda bude sa kochať vo Všemohúcom? Či bude volať na Boha každého času?
11Budem vás vyučovať o ruke silného Boha a toho, čo je u Všemohúceho, nezatajím.
12Hľa, vy všetci ste videli; prečo tedy hovoríte takú márnosť?
13To je podiel bezbožného človeka u silného Boha a dedičstvo ukrutníkov, ktoré vezmú od Všemohúceho.
14Jestli sa aj rozmnožia jeho synovia, rozmnožia sa pod meč, a jeho potomci sa nenasýtia chleba.
15Jeho pozostalí, ktorí unikli, pochovaní budú smrťou, a jeho vdovy nebudú plakať.
16Keby nahromadil striebra jako prachu a nahotovil šiat ako blata,
17nahotoví, ale spravedlivý oblečie, a čo do striebra, podelí nevinný.
18Vystaví svoj dom ako moľ a jako búdu, ktorú spravil strážnik.
19Ľahne bohatý, a nič nie je odpratané; otvorí svoje oči, a niet ho!
20Hrôza ho zachváti jako voda; víchor ho ukradne vnoci.
21Vychytí ho východný vietor, a pojde, a urve ho jako víchrica z jeho miesta.
22Také veci vrhne na neho a nezľutuje sa; bude utekať pred jeho rukou, čo bude stačiť.
23Tlieskať budú nad ním svojimi rukami a potupne budú pískať na neho z jeho miesta.