1Slová kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.
1Misli Propovjednika, Davidova sina, kralja u Jeruzalemu.
2Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.
2Ispraznost nad ispraznošću, veli Propovjednik, ispraznost nad ispraznošću, sve je ispraznost!
3Aký užitok má človek zo všetkej svojej trudnej práce, ktorou sa trudí pod slnkom?
3Kakva je korist čovjeku od svega truda njegova kojim se trudi pod suncem?
4Pokolenie ide, a pokolenie prijde, a zem stojí na veky.
4Jedan naraštaj odlazi, drugi dolazi, a zemlja uvijek ostaje.
5A slnko vychádza a slnko zachádza a chvatom spiecha k svojemu miestu, kde zase vychádza.
5Sunce izlazi, sunce zalazi i onda hiti svojem mjestu odakle izlazi.
6Ide k poludniu a obracia sa k polnoci; obracajúc sa hneď sem hneď ta, tak ide ta vietor, a na svojich okruhoch zase sa navracia vietor.
6Vjetar puše na jug i okreće se na sjever, kovitla sad ovamo sad onamo i vraća se u novom vrtlogu.
7Všetky rieky tečú do mora, a more nie je preplnené; na to miesto, z ktorého tečú rieky, ta sa zase navracujú, aby zase tiekly.
7Sve rijeke teku u more i more se ne prepunja; odakle teku rijeke, onamo se vraćaju da ponovo počnu svoj tok.
8Všetky veci sú plné trudu; nemohol by to človek vypovedať; oko sa nenasýti hľadenia, a ucho sa nenaplní počúvaním.
8Sve je mučno. Nitko ne može reći da se oči nisu do sita nagledale i uši dovoljno naslušale.
9Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.
9Što je bilo, opet će biti, i što se činilo, opet će se činiti, i nema ništa novo pod suncem.
10Ak i je nejaká vec, o ktorej niekto povie: Pozri, toto je nové, už to bolo dávno za vekov, ktoré boly pred nami.
10Ima li išta o čemu bi se moglo reći: "Gle, ovo je novo!" Sve je već davno prije nas postojalo.
11Nieto pamäti predošlým pokoleniam, ani budúcim, ktoré povstanú, nebude pamäti u tých, ktorí povstanú potom.
11Samo, od prošlosti ne ostade ni spomena, kao što ni u budućnosti neće biti sjećanja na ono što će poslije doći.
12Ja, kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme
12Ja, Propovjednik, bijah kralj nad Izraelom u Jeruzalemu.
13a priložil som svoje srdce k tomu, aby som hľadal a zkúmal v múdrosti všetko, čo sa deje pod nebom. Je to trudné zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.
13I trudih se da mudrošću istražim i dokučim sve što biva pod nebom; o, kako mučnu zadaću zadade Bog sinovima ljudskim.
14Videl som všetky skutky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba po vetre.
14Vidjeh sve što se čini pod suncem: kakve li ispraznosti i puste tlapnje!
15To, čo je krivé, nedá sa narovnať, a nedostatok sa nedá vypočítať.
15Što je krivo, ne može se ispraviti; čega nema, izbrojiti se ne može.
16Hovoril som so svojím srdcom a riekol som: Hľa, nadobudol som veľkej a vše väčšej múdrosti nad všetkých, ktorí boli predo mnou nad Jeruzalemom, a moje srdce videlo mnoho múdrosti a vedomosti,
16Rekoh onda sam sebi: "Gle, stekao sam veću mudrost nego bilo tko od mojih prethodnika u Jeruzalemu. Duh moj sabrao je golemu mudrost i znanje."
17preto som priložil svoje srdce poznať múdrosť a poznať nerozum a bláznovstvo, ale som poznal, že aj to je shon po vetre;
17Mudrost pomnjivo proučih, a tako i glupost i ludost, ali sam spoznao da je to pusta tlapnja.
18lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť.
18Mnogo mudrosti - mnogo jada; što više znanja, to više boli.