1Počujte slovo, ktoré vám hovorí Hospodin, dome Izraelov!
1Slušajte riječ koju vam govori Jahve, dome Izraelov.
2Takto hovorí Hospodin: Neučte sa ceste pohanov a nedeste sa znamení nebies, lebo pohania sa ich desia.
2Ovako govori Jahve: "Ne privikavajte se putu bezbožnom i ne dršćite pred znacima nebeskim, jer pred njima dršću samo bezbošci.
3Lebo ustanovenia národov? To je márnosť! Lebo to vytne, strom z lesa, dielo rúk remeselníka, ukresané sekerou.
3Jer su strašila tih naroda puka ništavnost, samo drvo posječeno u šumi, djelo ruku tesarovih,
4Okrášli to striebrom a zlatom, upevní to klincami a kladivami, aby sa to neklátilo!
4ukrašeno srebrom i zlatom, pričvršćeno čavlima i čekićima da se ne klima.
5Sú jako palmový špalok tvrdý a nehovoria; musia ich nosiť, lebo nechodia! Nebojte sa ich, lebo neurobia zlého, ale nemôžu učiniť ani dobré.
5Nalik su na ptičja strašila u vrtu: ne znaju govoriti. Treba ih nositi, jer ne umiju hodati. Njih se ne bojte, jer ne mogu zla činiti, ali ni dobra učiniti ne mogu."
6Nie, neni tebe podobného, Hospodine! Veľký si ty, a veľké tvoje meno v sile!
6Nitko nije kao ti, Jahve, ti si velik i silno je ime tvoje.
7Kde kto by sa ťa nebál, Kráľu národov?! Lebo tebe to prichodí, pretože medzi všetkými mudrcami národov a v celom ich kráľovstve neni tebe podobného nikoho!
7Tko da se tebe ne boji, kralju naroda? Zaista, tebi to pripada, jer među svim mudracima naroda i u svim njihovim kraljevstvima tebi nema ravna!
8(Ale všetci do jedného sú zhovädilí a sprostí. Naučenie čakať od márností, od dreva!
8Čime vatru lože, to ih zaluđuje! Zakon im isprazan - obično drvo,
9Striebro, ubité na plech, donesené z Taršíša, a zlato z Ufaza, dielo remeselníka a rúk zlatníka; hyacintovomodrý postav a červený purpur je ich odev; to všetko je dielom umelcov.
9tankolisto srebro dovezeno iz Taršiša, zlato iz Ofira, rad kipara i rukotvorina zlatara, sva djela umješna, ogrnuta ljubičastim i crvenim grimizom.
10Ale Hospodin je Bôh pravdy, je živý Bôh a večný Kráľ; pred jeho hnevom sa trasie zem, a národy neznesú jeho zúrivého hnevu.
10A Jahve je pravi Bog. Živi je on Bog i Kralj vječni. Od njegova gnjeva zemlja se trese. Narodi ne mogu podnijeti jarosti njegove.
11Takto im poviete: Bohovia, ktorí neučinili nebies ani zeme, tí nech zahynú zo zeme a zpod týchto nebies!)
11Evo što ćete o kipovima reći: "Bogovi koji nisu stvorili neba ni zemlje moraju nestati s lica zemlje i ispod neba."
12Ty, ktorý činíš zem svojou silou, ktorý pevne staviaš okruh sveta svojou múdrosťou a svojím umom si roztiahol nebesia;
12On stvori zemlju snagom svojom, mudrošću svojom uspostavi krug zemaljski i umom svojim razape nebesa.
13keď vydáš hlas, povstane hučanie vôd na nebi, a pôsobíš to, aby vystupovali pary od konca zeme, činíš dažďu blesky a vyvodíš vietor zo svojich pokladov.
13Kad mu glas zaori, huče vode na nebesima, oblake diže s kraja zemlje; stvara kiši munje, vjetar izvodi iz skrovišta njegovih.
14Zhovädnel každý človek natoľko, že nezná toho; hanbiť sa bude každý zlatník pre svoju rytinu, lebo jeho sliatina je lesť, a niet v nich ducha.
14Svakom čovjeku pamet stane, svaki se zlatar zastidi svoga kipa, jer svi su mu kipovi samo varka, nema u njima duha!
15Takí bohovia sú márnosť, dielom zvodov do bludu; v čase svojho navštívenia zahynú.
15Isprazni su oni, smiješne tvorevine, propast će u dan kazne.
16No, nie ako títo údel Jakobov; lebo on je tvorcom všetkého, a Izrael je pokolením jeho dedičstva; Hospodin Zástupov jeho meno.
16'Jakovljev dio' nije kao oni: jer je on sve stvorio, Izrael pleme je baštine njegove, Jahve nad Vojskama ime je njegovo."
17Sober ta preč svoj tovar zo zeme, ty, ktorá bývaš v pevnosti!
17Skupi prnje svoje sa zemlje, ti koja stanuješ u utvrdi!
18Lebo takto hovorí Hospodin: Hľa, tento raz už vyhodím obyvateľov zeme jako z praku a sovriem ich, aby to cítili.
18Jer ovako govori Gospod: "Gle, ovaj put daleko ću odbaciti stanovnike ove zemlje, pritijesniti ih da me nađu."
19Oj, beda mne pre moje skrúšenie! Moja rana je prebolestná. Ale ja som riekol: Doista je toto moja nemoc, a tak ju ponesiem.
19"Jao meni zbog ozljede moje, rana je moja neiscjeljiva." A ja rekoh: "Ipak, bolest je moja, nosit ću je!
20Môj stán je spustošený, a všetky moje povrazy sú potrhané, moji synovia ma odišli, a niet ich; niet už nikoho, kto by zase roztiahol môj stán, a kto by povešal moje čalúny.
20Šator je moj obÄaljen, sva užeta pokidana. Djeca me ostaviše: nema ih. Nema ga tko bi opet razapeo šator moj i podigao krila šatorska."
21Lebo pastieri zhovädneli a nehľadali Hospodina. Preto nerobili rozumne, a všetko stádo ich pastvy sa rozpŕchlo.
21Da, pastiri pamet izgubiše: ne tražiše Jahve. Zato ih sreća ne prati i sva se stada raspršiše.
22Hlas! Zvesť, hľa, ide, a veľký hrmot zo zeme severa obrátiť mestá Júdove na púšť, na príbytok šakalov.
22Čujte vijest! Primiče se, evo, buka strašna iz zemlje sjeverne, da gradove judejske pretvori u pustinju, u brlog čagalja.
23Viem, ó, Hospodine, že cesta človeka nie je v jeho moci, nie je v moci muža, ktorý chodí, jako ani to, aby pevne postavil svoje kroky.
23Znam, Jahve, da put čovjeka nije u njegovoj vlasti, da čovjek koji hodi ne može upravljati korake svoje!
24Karhaj ma, Hospodine, avšak podľa milostivého súdu, nie vo svojom hneve, aby si neurobil zo mňa primálo.
24Kazni me, Jahve, ali po pravici, ne u gnjevu, da nas ne zatreš.
25Vylej svoju prchlivosť na národy, ktoré ťa neznajú, a na čeľade, ktoré nevzývajú tvojho mena, lebo zjedajú Jakoba, i zjedia a zničia ho a jeho obydlie spustošili.
25Izlij gnjev na narode koji te ne priznaju i na plemena koja ne zazivlju imena tvoga! Jer oni su proždrli Jakova, izjeli ga, opustošili naselje njegovo.