1Alef. Oj, ako ztratilo zlato svoj lesk; zmenilo sa rýdze zlato; rozmetané sú kamene svätyne na rohu všetkých ulíc!
1Jao, potamnje zlato, to suho zlato! Sveto se kamenje prosu na uglovima svih ulica.
2Béth. Drahí synovia Siona, vyvažovaní čistým zlatom, ako sú považovaní za nádoby z črepu, za dielo rúk hrnčiara!
2Sinovi sionski, nekoć cijenjeni kao najčišće zlato, ah, sada ih cijene kao sudove glinske, kao djelo ruku lončarevih!
3Gimel. Ešte len aj šakali vynímajú prsia, nadájajú svoje mláďatá; dcéra môjho ľudu stala sa ukrutnou jako pštrosi na púšti.
3Čak i šakali pružaju dojke i doje mladunčad, ali kćeri naroda moga postaše okrutne kao nojevi u pustinji.
4Daleth. Jazyk kojenca prilepil sa na jeho ďasno od smädu; deti si prosia chleba, ale nieto nikoho, kto by im odlomil.
4Jezik dojenčeta za nepce se lijepi od žeđi. Djeca vape za kruhom, a nikog da im ga pruži.
5Hé. Tí, ktorí jedávali rozkošné jedlá, hynú na uliciach; tí, ktorí boli chovaní v šarláte, objímajú hnojisko.
5Oni što se nekoć sladiše biranim jelima ginu po ulicama; nekoć nošeni u grimizu, sada se valjaju po buništu.
6Vav. A neprávosť dcéry môjho ľudu je väčšia ako hriech Sodomy, ktorá bola podvrátená jako v okamihu, bez toho, že by na ňu boly dopadly ruky.
6Veći bijaše zločin Kćeri naroda moga od grijeha Sodome, što u tren oka bi razorena, a ničija se ruka ne diže na nju.
7Zajin. Jej nazareji boli čistejší ako sneh, belší ako mlieko, čo do tela boli rumennejší než korale, svojou postavou jako vytesaní zo zafíra.
7Njeni mladići bijahu nekoć čišći od snijega, bjelji od mlijeka, od koralja rumenija bijahu im tijela, lice glatko k'o safir.
8Chet. Ale teraz je ich tvárnosť temnejšia ako sadze; nepoznajú ich na uliciach; ich koža prischla na ich kosť; uschla jako drevo.
8Sad im je obraz crnji od čađe, ne prepoznaju se više na ulici. Koža im se lijepi za kosti, suha kao drvo.
9Teth. Lepšia sa stalo tým, ktorých pobil meč, ako tým, ktorých pobil hlad, ktorí hynú, prebodnutí, preto, že nebolo nijakej poľnej úrody.
9Kako su sretni oni što ih mač probode, sretniji od onih koje pomori glad; koji padaju, iscrpljeni, jer im nedostaju plodovi zemljini.
10Jod. Ruky ľútostivých žien varily svoje deti; boly im za pokrm v skrúšení dcéry môjho ľudu.
10Žene, tako nježne, kuhaše djecu svoju, njima se hraniše za propasti Kćeri naroda moga.
11Kaf. Hospodin uvoľnil cele svoju prchlivosť, vylial páľu svojho hnevu a zapálil oheň na Sione, ktorý strávil jeho základy.
11Jahve je utolio svoj bijes, izlio jarosnu srdžbu svoju, na Sionu raspirio požar što sažiže i same temelje njegove.
12Lamed. Neboli by uverili kráľovia zeme ani nikto zo všetkých obyvateľov okruhu sveta, že by dakedy vošiel protivník a nepriateľ do brán Jeruzalema.
12Nisu vjerovali kraljevi zemaljski ni svekoliko stanovništvo zemlje da će ugnjetač i neprijatelj ući na vrata jeruzalemska -
13Mem. A stalo sa pre hriechy jeho prorokov, pre neprávosti jeho kňazov, ktorí vylievali krv spravedlivých v jeho strede.
13zbog grijeha svojih prorokÄa, zbog bezakonja svećenikÄa koji usred grada prolijevahu krv pravednikÄa!
14Nun. Túlali sa slepí po uliciach; boli poškvrnení krvou, takže sa ľudia nemohli dotknúť ich rúcha.
14K'o slijepi teturahu ulicama, omašteni krvlju, te nitko nije smio da se takne odjeće njihove.
15Samek. Ustúpte! Nečistý! volali na nich! Ustúpte, ustúpte, nedotknite sa! Preto sa aj rozleteli vo všetky strany, aj sa túlajú. Hovoria medzi národami. Nebudú viacej pohostíniť.
15"Natrag, nečisti!" - viču im. "Natrag! Ne dirajte!" I tada pobjegoše poganima, al' ne smjedoše ondje ostati.
16Pé. Hnevivá tvár Hospodinova ich rozdelila vo všetky smery; nebude viacej hľadieť na nich; nehľadeli na osobu kňazov; nezľutovali sa nad starcami.
16Raspršilo ih lice Jahvino, on ih više nije gledao. Ne poštuju više svećenikÄa, ne sažaljuju staraca.
17Ajin. Naše oči ešte vždy hynú vyzerajúc po našej márnej pomoci; vo svojom zrení zrieme k národu, ktorý nezachráni.
17Već nam oči iščilješe iščekujući pomoć, ali uzalud; s kula naših zureć' u daljinu očekivasmo narod koji nas ne može spasiti.
18Tsadé. Lovia naše kroky, takže nemôžeme chodiť po svojich uliciach; priblížil sa náš koniec; doplnily sa naše dni, lebo prišiel náš skon.
18Vrebaju nam na korake da ne hodamo po trgovima svojim. Bliži nam se kraj, navršili nam se dani, naš konac dolazi.
19Khof. Tí, ktorí nás stíhajú, sú rýchlejší ako orli nebies; ohnivo nás prenasledujú po vrchoch; na púšti nám stroja úklady.
19Naši gonitelji bijahu brži od orlova na nebu; u planini nas ganjahu, u pustinji dočekivahu u zasjedi.
20Réš. Duch našich nozdier, pomazaný Hospodinov, lapený bol do ich jam, o ktorom sme hovorievali: V jeho tôni budeme žiť medzi národami.
20Naš životni dah, Jahvin pomazanik, pade u njihove jame - on za koga govorasmo: "U sjeni njegovoj živjet ćemo među narodima."
21Sin. Veseľ sa a raduj, dcéro Edomova, ktorá bývaš v zemi Úc! Prijde aj na teba pohár! Opiješ sa a obnažíš sa.
21Raduj se i veseli se, Kćeri edomska, ti koja živiš u zemlji Usu: doći će i do tebe čaša, opit ćeš se i razgoliti.
22Tav. Ukončená je tvoja neprávosť, dcéro Siona; neučiní toho viacej, aby ťa prestehoval do vyhnanstva. Navštívi tvoju neprávosť, dcéro Edoma; odkryje tvoje hriechy.
22Tvoj grijeh je iskupljen, Kćeri sionska, neće te više u izgnanstvo voditi. Kaznit će opačinu tvoju, Kćeri edomska, razotkriti grijehe tvoje.