1Pieseň. Žalm Azafov.
1Pjesma. Psalam. Asafov.
2Nemlč, ó, Bože, nerob sa, jako keby si nepočul, a nebuď ticho, silný Bože!
2Ne šuti, Jahve, ne budi nijem i nemoj mirovati, Bože!
3Lebo hľa, tvoji nepriatelia sa búria, a tí, ktorí ťa nenávidia, dvíhajú hlavu.
3Jer evo: dušmani tvoji buče, i mrzitelji tvoji glave podižu.
4Snujú ľstivú radu proti tvojmu ľudu a radia sa proti tým, ktorých ty kryješ.
4Protiv naroda se tvoga rote i svjetuju se protiv štićenika tvojih.
5Hovoria: Poďte, vyhubme ich, aby prestali byť národom, aby sa viacej nespomínalo meno Izraelovo.
5Govore: "Dođite, zatrimo ih da ne budu narod, nek' se ime Izrael više ne spominje!"
6Lebo sa uradili spolu jako jedno srdce; urobili smluvu proti tebe,
6Zaista, jednodušno se svjetuju i protiv tebe savez sklopiše:
7stány Edomove a Izmaeliti, Moáb a Hagrovia,
7šatori edomski i Jišmaelci, Moapci i Hagrijci,
8Gebal, Ammon a Amalech, Filištea s obyvateľmi Týru.
8Gebal i Amon i Amalek, Filisteja sa stanovnicima Tira.
9Aj Assúr sa pripojil k nim; stali sa ramenom synov Lota. Sélah.
9I Asirci se s njima udružiše, pružiše ruke potomcima Lotovim.
10Učiň im ako Midianovi, jako Siserovi, jako Jabinovi pri potoku Kíšone.
10Učini njima k'o Midjancima, k'o Siseri i Jabinu na potoku Kišonu:
11Boli zahladení v En-dore a stali sa hnojivom zemi.
11koji padoše blizu En-Dora i postaše gnojivo njivi.
12Nalož s nimi, s ich vodcami jako s Orébom a Zeebom, jako s Zebachom a Calmunnom, so všetkými ich kniežatami,
12K'o Oreb i Zeb neka budu knezovi njihovi, kao Zebah i Salmuna nek' budu sve vođe njihove
13ktorí povedali: Dobyme si dedične príbytky Božie!
13koji jednodušno vikahu: "Osvojimo krajeve Božje!"
14Môj Bože, daj, aby boli jako smeti krútňavy, jako posekané steblie pred vetrom.
14Daj, o Bože, da budu kao kovitlac, kao pljeva koju nosi vjetar.
15Ako čo oheň spaľuje les, a jako plameň zapaľuje a trávi vrchy,
15Kao što oganj proždire šumu, kao što plamen sažiže bregove,
16tak ich stíhaj svojou víchricou a svojou búrkou ich predes!
16tako ih goni olujom svojom, prestravi ih svojom žestinom!
17Naplň ich tvár hanbou, aby hľadali tvoje meno, Hospodine!
17Pokrij im lice sramotom, da traže tvoje ime, Jahve!
18Nech sa hanbia a desia na večné veky, nech rumenejú hanbou a zahynú,
18Neka se stide i plaše navijek, neka se posrame i neka izginu!
19a tak nech poznajú, že ty, ktorého meno je Hospodin, si sám Najvyšším Pánom nad celou zemou.
19Nek' znaju: ti si komu je ime Jahve, jedini Višnji nada svom zemljom.