¹A stalo sa vo dňoch, keď súdili sudcovia, že povstal hlad v zemi. Vtedy odišiel nejaký muž z Betlehema Júdovho, aby pohostínil v moábskom kraji, on, jeho žena a jeho dvaja synovia.

¹U ono vrijeme kada su vladali suci nastala glad u zemlji, pa iz Betlehema Judina jedan čovjek ode sa svojom ženom i sa svoja dva sina da se naseli na Moapskim poljanama.

²A meno toho muža bolo Elimelech a meno jeho ženy Naoma a mená jeho dvoch synov Machlón a Kiljon, Efraťania, z Betlehema Júdovho. A prijdúc do moábskeho kraja boli tam.

²Taj se čovjek zvao Elimelek, žena mu Noemi, a dva njegova sina: Mahlon i Kiljon; svi bijahu Efraćani iz Betlehema Judina. Stigoše na Moapske poljane i tu se nastaniše.

³A Elimelech, muž Naomin, zomrel, a zostala ona a jej dvaja synovia.

³Tada Elimelek, Noemin muž, umrije, i ona osta sama sa svoja dva sina.

⁴A vzali si za ženy Moábänky; meno jednej bolo Orfa a meno druhej Ruť, a bývali tam asi desať rokov.

⁴Oni se oženiše Moapkama; jedna se zvala Orpa, a druga Ruta. I tu proboraviše deset godina.

⁵A zomreli aj oni obidvaja, Machlón a Kiljon. A tak zostala žena sama po oboch svojich deťoch a po svojom mužovi.

⁵Onda umriješe i Mahlon i Kiljon, i tako Noemi osta i bez svoja dva sina i bez svoga muža.

⁶Potom vstala ona i jej nevesty, aby sa navrátila z moábskeho kraja, pretože počula tam v moábskom kraji, že Hospodin navštívil svoj ľud dajúc mu zase chleba.

⁶Tada se ona diže sa svojim snahama da ode s Moapskih poljana jer je čula na Moapskim poljanama da je Jahve pohodio narod svoj i dao mu kruha.

⁷Keď vyšla z miesta, na ktorom bola, aj obe jej nevesty s ňou, išly svojou cestou, aby sa navrátily do zeme Júdovej.

⁷Ode, dakle, ona iz mjesta gdje je živjela, a s njome i njezine snahe; krenuše na put da se vrate u zemlju Judinu.

⁸A Naoma riekla obom svojim nevestám: Iďte, navráťte sa každá do domu svojej matky. Hospodin nech učiní s vami milosrdenstvo, jako ste aj vy učinily so zomrelými i so mnou.

⁸Noemi tada reče svojim dvjema snahama: "Vratite se svaka domu majke svoje! Neka vam Jahve bude milostiv kao što vi bijaste pokojnicima i meni.

⁹Hospodin nech vám dá, aby ste našly odpočinok každá v dome svojho muža! A bozkala ich. Na to pozdvihly svoj hlas a plakaly.

⁹Neka vam Jahve udijeli da obje nađete mir, svaka u domu svoga muža!" I poljubi ih, a one briznuše u plač.

¹⁰A povedaly jej: Nie, ale s tebou sa vrátime k tvojmu ľudu.

¹⁰I rekoše joj: "Ne! Mi ćemo s tobom, tvome narodu."

¹¹Ale Naoma riekla: Vráťte sa, moje dcéry. Načo by ste išly so mnou? Či azda budem mať ešte synov, aby boli vašimi mužmi?

¹¹Ali im reče Noemi: "Vratite se natrag, kćeri moje! Zašto biste išle sa mnom? Zar ću još imati sinova u utrobi svojoj da vam budu muževi?

¹²Vráťte sa, moje dcéry, odídite, lebo som už pristará na vydaj. A keby som aj povedala, že mám nádej a vydala by som sa ešte tejto noci, a keby som aj porodila synov,

¹²Vratite se natrag, kćeri moje, idite samo! Odviše sam stara, nisam za udaju. Pa i kad bih rekla: 'Imam nade da se udam još noćas i da rodim sinove' -

¹³či by ste na to čakaly, až by dorástli? Či preto by ste sa zdŕžaly, aby ste sa nevydaly? Nie, moje dcéry, lebo mne je o veľa trpkejšie ako vám, pretože ruka Hospodinova vyšla proti mne.

¹³zar biste mogle čekati da odrastu i zar biste radi njih ostale neudate? Ne, kćeri moje, tuga bi moja bila veća od vaše, jer se ruka Jahvina digla na me."

¹⁴Vtedy pozdvihnúc svoj hlas znova plakaly. A Orfa bozkala svoju svokru a odišla, ale Ruť sa jej držala.

¹⁴One i opet zaplakaše i zajecaše. Orpa poljubi svoju svekrvu i vrati se, a Ruta ostade s njom.

¹⁵A Naoma riekla: Hľa, tvoja švagriná sa vrátila ku svojmu ľudu a ku svojim bohom, vráť sa za svojou švagrinou!

¹⁵Noemi joj reče: "Eto vidiš, jetrva se tvoja vratila narodu svome i bogu svome: vrati se i ti za jetrvom svojom!"

¹⁶Ale Ruť riekla: Nenúť ma, aby som ťa opustila a vrátila sa od teba zpät; lebo kam ty pojdeš, ta pojdem i ja, a kde ty budeš bývať, tam budem bývať i ja; tvoj ľud môj ľud a tvoj Bôh môj Bôh.

¹⁶A Ruta joj odgovori: "Nemoj me tjerati da te ostavim i da odem od tebe: jer kamo ti ideš, idem i ja i gdje se ti nastaniš, nastanit ću se i ja; tvoj narod moj je narod i tvoj Bog moj je Bog.

¹⁷Kde ty zomrieš, tam zomriem i ja, a tam budem i pochovaná. Nech mi tak učiní Hospodin a tak nech pridá, že iba smrť ma odlúči od teba.

¹⁷Gdje ti umreš, umrijet ću i ja, gdje tebe pokopaju, pokopat će i mene. Neka mi Jahve uzvrati svakim zlom i nevoljom ako me što drugo, osim smrti, rastavi od tebe."

¹⁸A keď videla, že pevne stojí na tom, že pojde s ňou, prestala jej hovoriť a odhovárať ju.

¹⁸Videći gdje je tvrdo naumila da ide s njom, prestade je odvraćati.

¹⁹A tak išly obe spolu, až prišly do Betlehema. A stalo sa, keď prišly do Betlehema, že sa vzrušilo celé mesto pre ne, a vravely: Či je to tá Naoma?

¹⁹Tako su zajedno išle dok ne dođoše u Betlehem. A kad dođoše u Betlehem, sav se grad uzbudi zbog njih. "Ma je li ovo Noemi?" - pitahu žene.

²⁰A ona im riekla: Nevolajte ma Naoma, ale ma volajte Mara, lebo ma veľkou horkosťou naplnil Všemohúci.

²⁰A ona im odgovaraše: "Ne zovite me više Noemi nego me zovite Mara; jer me Šadaj gorčinom ispunio!

²¹Ja som odišla plná, a Hospodin ma navrátil prázdnu. Prečo by ste ma volaly Naoma, keď Hospodin svedčí proti mne, a Všemohúci mi učinil zlé?

²¹Odavde sam otišla punih ruku, a sad me Jahve vraća bez igdje ičega. Zašto me zovete Noemi kad Jahve posvjedoči protiv mene i Svemogući me u tugu zavi?"

²²A tak sa navrátila Naoma a Ruť, Moábänka, jej nevesta, s ňou, ktorá sa navrátila z moábskeho kraja. A prišly do Betlehema, keď začínali žať jačmene.

²²Tako se vrati Noemi s Rutom Moapkom, snahom svojom, s Moapskih poljana. Stigle su u Betlehem baš kad je počela žetva ječma.