1Slová kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.
1Besede Propovednika, sinu Davidovega, kralja v Jeruzalemu.
2Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.
2Ničemurnost nečimurna! pravi Propovednik; ničemurnost ničemurna, vse je ničemurno!
3Aký užitok má človek zo všetkej svojej trudnej práce, ktorou sa trudí pod slnkom?
3Kaj ima dobička človek od vsega truda svojega, s katerim se trudi pod solncem?
4Pokolenie ide, a pokolenie prijde, a zem stojí na veky.
4Rod mineva, rod prihaja, a zemlja vedno ostaja.
5A slnko vychádza a slnko zachádza a chvatom spiecha k svojemu miestu, kde zase vychádza.
5In solnce vzhaja in solnce zahaja in hiti k mestu svojemu, odkoder izhaja.
6Ide k poludniu a obracia sa k polnoci; obracajúc sa hneď sem hneď ta, tak ide ta vietor, a na svojich okruhoch zase sa navracia vietor.
6Veter gre proti poldnevu in se obrača proti polnoči in kroži in kroži, in krožitve svoje vedno ponavlja veter.
7Všetky rieky tečú do mora, a more nie je preplnené; na to miesto, z ktorého tečú rieky, ta sa zase navracujú, aby zase tiekly.
7Vse reke teko v morje, in morje se ne prepolni; v kraj, kamor teko reke, tja vedno in vedno teko.
8Všetky veci sú plné trudu; nemohol by to človek vypovedať; oko sa nenasýti hľadenia, a ucho sa nenaplní počúvaním.
8Vse stvari so trudapolne: človek ne more tega dopovedati; oko se ne nasiti gledanja, ne uho poslušanja.
9Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.
9Kar je bilo, bode zopet, in kar se je storilo, se bo zopet storilo, in nič novega ni pod solncem.
10Ak i je nejaká vec, o ktorej niekto povie: Pozri, toto je nové, už to bolo dávno za vekov, ktoré boly pred nami.
10Je li kaj, o čemer pravijo: Glej, to je novo? Zdavnaj je že bilo v vekih, ki so bili pred nami.
11Nieto pamäti predošlým pokoleniam, ani budúcim, ktoré povstanú, nebude pamäti u tých, ktorí povstanú potom.
11Ni spomina prejšnjih rodov, in prihodnjim, ki še bodo, tudi ne bo spomina pri tistih, ki pozneje nastanejo.
12Ja, kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme
12Jaz, Propovednik, sem bil kralj nad Izraelom v Jeruzalemu.
13a priložil som svoje srdce k tomu, aby som hľadal a zkúmal v múdrosti všetko, čo sa deje pod nebom. Je to trudné zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.
13In obrnil sem srce svoje v to, da bi z modrostjo preiskoval in zasledoval vse, kar se godi pod nebom: težko opravilo, ki ga je naložil Bog sinom človeškim, da se ž njim ukvarjajo.
14Videl som všetky skutky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba po vetre.
14Videl sem vse dejanje, ki se godi pod solncem, in glej, vse je ničemurnost in lovljenje vetra.
15To, čo je krivé, nedá sa narovnať, a nedostatok sa nedá vypočítať.
15Kar je krivo, se ne more zravnati, in česar ni, se ne more šteti.
16Hovoril som so svojím srdcom a riekol som: Hľa, nadobudol som veľkej a vše väčšej múdrosti nad všetkých, ktorí boli predo mnou nad Jeruzalemom, a moje srdce videlo mnoho múdrosti a vedomosti,
16Govoril sem v srcu svojem in rekel: Glej, dobil sem veliko modrost in prekosil vse, ki so bili pred menoj v Jeruzalemu, in srce moje je videlo obilost modrosti in spoznanja.
17preto som priložil svoje srdce poznať múdrosť a poznať nerozum a bláznovstvo, ale som poznal, že aj to je shon po vetre;
17In obrnil sem srce svoje v to, da spoznam modrost in da spoznam nespamet in neumnost: spoznal sem, da je tudi to lovljenje vetra.Zakaj pri mnogi modrosti je mnogo nejevolje, in kdor množi znanje, množi bolečino.
18lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť.
18Zakaj pri mnogi modrosti je mnogo nejevolje, in kdor množi znanje, množi bolečino.