1A Hospodin mi riekol: Ani keby sa postavil Mojžiš alebo Samuel predo mnou, nenaklonila by sa moja duša k tomuto ľudu. Zažeň ich zpred mojej tvári, nech idú ta preč!
1In rekel mi je GOSPOD: Ko bi stopila Mojzes in Samuel predme, bi srce moje nikakor ne bilo nagnjeno temu ljudstvu: spodi jih izpred mene, in naj odidejo.
2A stane sa, keď ti povedia: Kam máme ísť? že im povieš: Takto hovorí Hospodin: Kto na smrť, na smrť; kto pod meč, pod meč; kto do hladu, do hladu, a kto v zajatie, v zajatie.
2In če ti poreko: Kam hočemo iti? reci jim: Tako pravi GOSPOD: Kdor na smrt, na smrt, in kdor na meč, na meč, in kdor na lakoto, na lakoto, in kdor na sužnjost, na sužnjost.
3A ustanovím nad nimi štyri čeľade trestu, hovorí Hospodin, a to meč zabiť, psov rozvláčiť, nebeské vtáctvo a zemskú zver požrať a zkaziť.
3Postavim namreč nadnje štiri reči, govori GOSPOD: meč, da pobija, in pse, da trgajo, in ptice nebeške in zveri zemeljske, da požirajo in pokončavajo.
4A vydám ich za postrk všetkým kráľovstvám zeme pre Manassesa, syna Ezechiášovho, judského kráľa, za to, čo popáchal v Jeruzaleme.
4In izdam jih v pestitev vsem kraljestvom zemlje; zaradi Manaseja, sina Ezekijevega, kralja Judovega, zavoljo tistega, kar je zakrivil v Jeruzalemu.
5Lebo ktože sa zľutuje nad tebou, Jeruzaleme? Alebo kto ťa poľutuje? Alebo kto zahne k tebe, aby sa opýtal, ako sa máš?
5Kajti kdo bi imel usmiljenje s teboj, o Jeruzalem? ali kdo bi te miloval? ali kdo bi pristopil, poprašat o sreči tvoji?
6Ty si zavrhol mňa, hovorí Hospodin, odišiel si zpät. Preto vystriem svoju ruku na teba a zkazím ťa. Ustal som a zunoval ľutovať.
6Ti si me zapustil, govori GOSPOD, nazaj si krenil; zato iztezam roko svojo zoper tebe, da te pogubim, utrujen sem od milovanja.
7Prevejem ich vejačkou cez brány zeme, osirotím a zahubím svoj ľud; nenavrátili sa so svojich ciest.
7Zato jih bom vejal z vejalnico iz vrat te dežele ven; osirotil, pogubil bom ljudstvo svoje, ker se niso povrnili s potov svojih.
8Viacej mi bude jeho vdôv ako piesku morí. Dovediem im, na matku mládenca, zhubcu na poludnie; spôsobím to, aby náhle dopadly na ňu úzkosť a zdesenie.
8Več mi bode vdov njegovih kakor morskega peska; pripeljem jim zoper matere mladega moštva razdejalca opoldne, storim, da jih nagloma objame strah in groza.
9Zomdleje tá, ktorá porodila sedem, vydýchne svoju dušu, jej slnce zajde, kým ešte bude deň, bude sa hanbiť a rumenieť od studu, a to, čo im pozostane, vydám meču pred ich nepriateľmi, hovorí Hospodin.
9Hira ona, ki jih je rodila sedmero, izdiha dušo svojo; zaide solnce njeno, ko bode še dan, rdečica jo oblije in sram jo bode; in njih ostanek izpostavim meču vpričo njih sovražnikov, govori GOSPOD.
10Oj, beda mne, moja matko, že si ma porodila, muža pravoty a muža sváru, s ktorým sa každý pravotí a vadí v celej zemi! Nepožičal som na úžeru, ani nepožičali mne, a jednako mi všetci zlorečia.
10„Gorje mi, mati moja, ker si rodila mene, ki mi napoveduje pravdo in prepir vsa ta dežela; nisem jim posojal in posojali mi niso, a vsakdo me preklinja.“
11Hospodin riekol: Istotne ťa posilním na dobré. Istotne spôsobím to, že ťa bude prosiť nepriateľ v čase zla a v čase súženia.
11GOSPOD pravi: Resnično, okrepčam te za dobro, resnično storim, da te bo sovražnik milo prosil ob času nesreče in ob času stiske.
12Či azda poláme železo železo od severa a oceľ?
12More li kdo železo zlomiti, železo severno in bron? –
13Tvoje imanie a tvoje poklady dám na lúpež, nie za plat, a to pre všetky tvoje hriechy, a síce po všetkých tvojich končinách.
13Premoženje tvoje in zaklade tvoje bom dal v plenjenje brez cene, in to zavoljo vseh grehov tvojih, in po vseh mejah tvojih.
14A spôsobím to, aby prešly s tvojimi nepriateľmi do zeme, ktorej neznáš, pretože sa oheň zanietil v mojom hneve, ktorý bude horieť nad vami.-
14In storim, da jih preneso sovražniki tvoji v deželo, ki je ne poznaš; zakaj ogenj se je vnel v jezi moji, ki bo plamtel zoper vas.
15Ty vieš, ó Hospodine! - Rozpomeň sa na mňa a navštív ma na tých, ktorí ma prenasledujú! Neber ma, podľa svojho zhovievania, preč so sveta! Vedz, že pre teba nesiem pohanu!
15O GOSPOD, ti veš vse; spomni se me in obišči me in maščuj me nad preganjalci mojimi! Ko si jim potrpežljiv, ne iztrebi me: spoznaj, da nosim sramoto zaradi tebe.
16Kde a kedykoľvek sa našly tvoje slová, zjedol som ich, a tvoje slová mi boly obveselením, a radosťou môjho srdca, pretože je tvoje meno vzývané nado mnou, Hospodine, Bože Zástupov!
16Ko so prišle besede tvoje, sem jih sprejel, in bila mi je beseda tvoja v veselje in radost srca mojega, kajti kličem se po imenu tvojem, o GOSPOD, Bog vojnih krdel.
17Nesedávam v shromaždení smejúcich sa veselých ani neplesám; pre tvoju ruku sedávam samotný, lebo si ma naplnil zúrivosťou.
17Nisem sedel v družbi šaljivcev in se radoval; zavoljo roke tvoje sem sedel samoten, ker si me napolnil z nevoljo.
18Prečo je moja bolesť večná a moja rana od úderu smrteľná, ktorá sa nechce zahojiť? Či mi budeš ako klamlivý potok, ako nie verné vody? -
18Zakaj je bolečina moja večna in rana moja smrtna? noče se zaceliti. Mi li boš res podoben prevarljivemu studencu, nestanovitnim vodam?
19Preto takto hovorí Hospodin: Ak sa navrátiš, i ja ťa navrátim, a budeš stáť pred mojou tvárou, a keď oddelíš drahú vec od ničomnej, budeš ako moje ústa. Nech sa oni navrátia k tebe, ale ty sa nenavrátiš k nim.
19Zato pravi tako GOSPOD: Ako se preobrneš, te pripeljem nazaj, da bi stal pred menoj; in ako ločiš drago stvar od malovredne, bodeš kakor usta moja: obrniti se morajo oni k tebi, ne pa se ti obrniti k njim.
20A dám ťa tomuto ľudu za medený múr ohradný, a budú bojovať proti tebe, ale ťa nepremôžu, lebo ja som s tebou, aby som ťa zachránil a aby som ťa vytrhnul, hovorí Hospodin.
20In napravim te temu ljudstvu za bronast zid pretrden, in borili se bodo zoper tebe, a ne zmorejo te, zakaj jaz sem s teboj, da ti pomagam in te rešujem, govori GOSPOD.In otmem te iz roke hudobnih in rešim te iz pesti silovitnežev.
21A vytrhnem ťa z ruky zlostníkov a vyslobodím ťa z hrsti násilníkov.
21In otmem te iz roke hudobnih in rešim te iz pesti silovitnežev.