1Náčelníkovi speváckeho sboru, Jedutúnovi. Žalm Dávidov.
11{Načelniku godbe, Jedutunu. Psalm Davidov.} Rekel sem: Pazil bom na pota svoja, da ne grešim z jezikom svojim; z uzdo bom čuval usta svoja, dokler bo brezbožnik pred menoj.
2Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom; budem strážiť svoje ústa, aby maly úzdu, dokiaľ bude predo mnou bezbožný.
2Onemel sem in se vdal tihoti, tih sem bil, ne meneč se niti za dobro; ali hujšala se je bolečina moja.
3A tak som nevydal hlasu jako nemý a mlčal som viac, než bolo dobre. Ale moja bolesť sa búrila.
3Srce moje se je vnemalo v meni, v premišljevanju mojem se je vžgal ogenj; govoril sem z jezikom svojim:
4Moje srdce sa rozpálilo v mojom vnútri, a keď som rozmýšľal, zanietil sa vo mne oheň; vravel som svojím jazykom
4Daj, da zvem, o GOSPOD, konec svoj in kolika je mera mojih dni, da vem, kako sem minljiv.
5a riekol som: Daj mi znať, ó, Hospodine, môj koniec, a jaký je výmer mojich dní, aby som vedel, ako rýchle sa pominiem.
5Glej, le po dlan dolge si naredil dni moje, in vek moj je kakor nič pred teboj; zares, zgolj ničevost je vsak človek, čeprav stoji trdno. (Sela.)
6A hľa, dal si mi dní na šír niekoľko dlaní, a môj vek je pred tebou jako nič. Áno, všetko je márnosť, i každý človek, čo i jako pevne stojí. Sélah.
6Zares, kakor senčna podoba hodi človek, res, za nič se toliko vznemirja: kopiči imetje, a ne ve, kdo to pograbi.
7Áno, človek ide ta jako tôňa; púha márnosť je, za čo sa nepokojí; hromadí, a nevie, kto to všetko poberie.
7In sedaj, česa naj pričakujem, o Gospod? Nada moja se ozira v te.
8A tak teraz na čože by som očakával, ó, Pane? Ten, na koho sa nadejem, si ty.
8Vseh prestopkov mojih me reši, nespametnežem v zasmeh me ne izpostavi.
9Vytrhni ma zo všetkých mojich prestúpení! Nevystav ma na potupu bláznovi!
9Molčim, ne odprem ust svojih, ker ti si vse prav storil.
10Zanemel som; neotvorím svojich úst, lebo si to ty učinil.
10Obrni od mene bič svoj, od udarca roke tvoje omahujem.
11Odvráť svoj úder odo mňa, lebo ja hyniem od švihania tvojej ruky.
11Ko s kaznimi za krivde pokoriš človeka, uničuješ kakor molj sukno lepoto njegovo –zares, zgolj ničevost je sleherni človek. (Sela.)
12Keď kárajúc pre neprávosť tresceš človeka, rozpadáva sa jeho pôvab ako moľovina. Áno, vskutku je márnosťou každý človek. Sélah.
12Čuj molitev mojo, o GOSPOD, in uho nagni k vpitju mojemu; nikar ne molči solzam mojim, kajti tujec sem pri tebi in naselnik kakor vsi očetje moji.Prizanesi mi, da se okrepčam, preden odidem in me več ne bo.
13Počuj moju modlitbu, Hospodine; nakloň ucho k môjmu volaniu o pomoc! Nemlč na moje slzy! Lebo som cudzincom u teba; som pohostínom, ako boli aj všetci moji otcovia.
13Prizanesi mi, da se okrepčam, preden odidem in me več ne bo.
14Odvráť svoj pozor odo mňa, aby som sa potešil, prv než pojdem, a nebude ma.