1Jao, potamnje zlato, to suho zlato! Sveto se kamenje prosu na uglovima svih ulica.
1Alef. Oj, ako ztratilo zlato svoj lesk; zmenilo sa rýdze zlato; rozmetané sú kamene svätyne na rohu všetkých ulíc!
2Sinovi sionski, nekoć cijenjeni kao najčišće zlato, ah, sada ih cijene kao sudove glinske, kao djelo ruku lončarevih!
2Béth. Drahí synovia Siona, vyvažovaní čistým zlatom, ako sú považovaní za nádoby z črepu, za dielo rúk hrnčiara!
3Čak i šakali pružaju dojke i doje mladunčad, ali kćeri naroda moga postaše okrutne kao nojevi u pustinji.
3Gimel. Ešte len aj šakali vynímajú prsia, nadájajú svoje mláďatá; dcéra môjho ľudu stala sa ukrutnou jako pštrosi na púšti.
4Jezik dojenčeta za nepce se lijepi od žeđi. Djeca vape za kruhom, a nikog da im ga pruži.
4Daleth. Jazyk kojenca prilepil sa na jeho ďasno od smädu; deti si prosia chleba, ale nieto nikoho, kto by im odlomil.
5Oni što se nekoć sladiše biranim jelima ginu po ulicama; nekoć nošeni u grimizu, sada se valjaju po buništu.
5Hé. Tí, ktorí jedávali rozkošné jedlá, hynú na uliciach; tí, ktorí boli chovaní v šarláte, objímajú hnojisko.
6Veći bijaše zločin Kćeri naroda moga od grijeha Sodome, što u tren oka bi razorena, a ničija se ruka ne diže na nju.
6Vav. A neprávosť dcéry môjho ľudu je väčšia ako hriech Sodomy, ktorá bola podvrátená jako v okamihu, bez toho, že by na ňu boly dopadly ruky.
7Njeni mladići bijahu nekoć čišći od snijega, bjelji od mlijeka, od koralja rumenija bijahu im tijela, lice glatko k'o safir.
7Zajin. Jej nazareji boli čistejší ako sneh, belší ako mlieko, čo do tela boli rumennejší než korale, svojou postavou jako vytesaní zo zafíra.
8Sad im je obraz crnji od čađe, ne prepoznaju se više na ulici. Koža im se lijepi za kosti, suha kao drvo.
8Chet. Ale teraz je ich tvárnosť temnejšia ako sadze; nepoznajú ich na uliciach; ich koža prischla na ich kosť; uschla jako drevo.
9Kako su sretni oni što ih mač probode, sretniji od onih koje pomori glad; koji padaju, iscrpljeni, jer im nedostaju plodovi zemljini.
9Teth. Lepšia sa stalo tým, ktorých pobil meč, ako tým, ktorých pobil hlad, ktorí hynú, prebodnutí, preto, že nebolo nijakej poľnej úrody.
10Žene, tako nježne, kuhaše djecu svoju, njima se hraniše za propasti Kćeri naroda moga.
10Jod. Ruky ľútostivých žien varily svoje deti; boly im za pokrm v skrúšení dcéry môjho ľudu.
11Jahve je utolio svoj bijes, izlio jarosnu srdžbu svoju, na Sionu raspirio požar što sažiže i same temelje njegove.
11Kaf. Hospodin uvoľnil cele svoju prchlivosť, vylial páľu svojho hnevu a zapálil oheň na Sione, ktorý strávil jeho základy.
12Nisu vjerovali kraljevi zemaljski ni svekoliko stanovništvo zemlje da će ugnjetač i neprijatelj ući na vrata jeruzalemska -
12Lamed. Neboli by uverili kráľovia zeme ani nikto zo všetkých obyvateľov okruhu sveta, že by dakedy vošiel protivník a nepriateľ do brán Jeruzalema.
13zbog grijeha svojih prorokÄa, zbog bezakonja svećenikÄa koji usred grada prolijevahu krv pravednikÄa!
13Mem. A stalo sa pre hriechy jeho prorokov, pre neprávosti jeho kňazov, ktorí vylievali krv spravedlivých v jeho strede.
14K'o slijepi teturahu ulicama, omašteni krvlju, te nitko nije smio da se takne odjeće njihove.
14Nun. Túlali sa slepí po uliciach; boli poškvrnení krvou, takže sa ľudia nemohli dotknúť ich rúcha.
15"Natrag, nečisti!" - viču im. "Natrag! Ne dirajte!" I tada pobjegoše poganima, al' ne smjedoše ondje ostati.
15Samek. Ustúpte! Nečistý! volali na nich! Ustúpte, ustúpte, nedotknite sa! Preto sa aj rozleteli vo všetky strany, aj sa túlajú. Hovoria medzi národami. Nebudú viacej pohostíniť.
16Raspršilo ih lice Jahvino, on ih više nije gledao. Ne poštuju više svećenikÄa, ne sažaljuju staraca.
16Pé. Hnevivá tvár Hospodinova ich rozdelila vo všetky smery; nebude viacej hľadieť na nich; nehľadeli na osobu kňazov; nezľutovali sa nad starcami.
17Već nam oči iščilješe iščekujući pomoć, ali uzalud; s kula naših zureć' u daljinu očekivasmo narod koji nas ne može spasiti.
17Ajin. Naše oči ešte vždy hynú vyzerajúc po našej márnej pomoci; vo svojom zrení zrieme k národu, ktorý nezachráni.
18Vrebaju nam na korake da ne hodamo po trgovima svojim. Bliži nam se kraj, navršili nam se dani, naš konac dolazi.
18Tsadé. Lovia naše kroky, takže nemôžeme chodiť po svojich uliciach; priblížil sa náš koniec; doplnily sa naše dni, lebo prišiel náš skon.
19Naši gonitelji bijahu brži od orlova na nebu; u planini nas ganjahu, u pustinji dočekivahu u zasjedi.
19Khof. Tí, ktorí nás stíhajú, sú rýchlejší ako orli nebies; ohnivo nás prenasledujú po vrchoch; na púšti nám stroja úklady.
20Naš životni dah, Jahvin pomazanik, pade u njihove jame - on za koga govorasmo: "U sjeni njegovoj živjet ćemo među narodima."
20Réš. Duch našich nozdier, pomazaný Hospodinov, lapený bol do ich jam, o ktorom sme hovorievali: V jeho tôni budeme žiť medzi národami.
21Raduj se i veseli se, Kćeri edomska, ti koja živiš u zemlji Usu: doći će i do tebe čaša, opit ćeš se i razgoliti.
21Sin. Veseľ sa a raduj, dcéro Edomova, ktorá bývaš v zemi Úc! Prijde aj na teba pohár! Opiješ sa a obnažíš sa.
22Tvoj grijeh je iskupljen, Kćeri sionska, neće te više u izgnanstvo voditi. Kaznit će opačinu tvoju, Kćeri edomska, razotkriti grijehe tvoje.
22Tav. Ukončená je tvoja neprávosť, dcéro Siona; neučiní toho viacej, aby ťa prestehoval do vyhnanstva. Navštívi tvoju neprávosť, dcéro Edoma; odkryje tvoje hriechy.