1Hvor Guldet blev sort, og skæmmet det ædle metal, de hellige Stene slængt hen på Gadernes Hjørner!
1Alef. Oj, ako ztratilo zlato svoj lesk; zmenilo sa rýdze zlato; rozmetané sú kamene svätyne na rohu všetkých ulíc!
2Zions de dyre Sønner, der opvejed Guld, kun regnet for Lerkar, Pottemagerhænders Værk
2Béth. Drahí synovia Siona, vyvažovaní čistým zlatom, ako sú považovaní za nádoby z črepu, za dielo rúk hrnčiara!
3Selv Sjakaler byder Brystet til, giver Ungerne Die, men mit Folks Datter blev grum som Ørkenens Strudse.
3Gimel. Ešte len aj šakali vynímajú prsia, nadájajú svoje mláďatá; dcéra môjho ľudu stala sa ukrutnou jako pštrosi na púšti.
4Den spædes Tunge hang fast ved Ganen af Tørst, Børnene tigged om Brød, og ingen gav dem.
4Daleth. Jazyk kojenca prilepil sa na jeho ďasno od smädu; deti si prosia chleba, ale nieto nikoho, kto by im odlomil.
5Folk, som levede lækkert, omkom på Gaden; Folk, som var båret på Purpur, favnede Skarnet.
5Hé. Tí, ktorí jedávali rozkošné jedlá, hynú na uliciach; tí, ktorí boli chovaní v šarláte, objímajú hnojisko.
6Mit Folks Datters Brøde var større end Synden i Sodom, som brat blev styrted, så Hænder ej rørtes derinde.
6Vav. A neprávosť dcéry môjho ľudu je väčšia ako hriech Sodomy, ktorá bola podvrátená jako v okamihu, bez toho, že by na ňu boly dopadly ruky.
7Hendes Fyrster var renere end Sne, mer hvide end Mælk, deres Legeme rødere end Koral, som Safir deres Årer;
7Zajin. Jej nazareji boli čistejší ako sneh, belší ako mlieko, čo do tela boli rumennejší než korale, svojou postavou jako vytesaní zo zafíra.
8mer sorte end Sod ser de ud, kan ej kendes på Gaden, Huden hænger ved Knoglerne, tør som Træ.
8Chet. Ale teraz je ich tvárnosť temnejšia ako sadze; nepoznajú ich na uliciach; ich koža prischla na ich kosť; uschla jako drevo.
9Sværdets Ofre var bedre farne end Sultens, som svandt hen, dødsramte, af Mangel på Markens Grøde.
9Teth. Lepšia sa stalo tým, ktorých pobil meč, ako tým, ktorých pobil hlad, ktorí hynú, prebodnutí, preto, že nebolo nijakej poľnej úrody.
10Blide kvinders Hænder kogte deres Børn; da mit Folks Datter brød sammen, blev de dem til Føde.
10Jod. Ruky ľútostivých žien varily svoje deti; boly im za pokrm v skrúšení dcéry môjho ľudu.
11HERREN køled sin Vrede, udøste sin Harmglød,. han tændte i Zion en Ild, dets Grundvolde åd den.
11Kaf. Hospodin uvoľnil cele svoju prchlivosť, vylial páľu svojho hnevu a zapálil oheň na Sione, ktorý strávil jeho základy.
12Ej troede Jordens Konger, ja ingen i Verden, at Uven og Fjende skulde stå i Jerusalems Porte.
12Lamed. Neboli by uverili kráľovia zeme ani nikto zo všetkých obyvateľov okruhu sveta, že by dakedy vošiel protivník a nepriateľ do brán Jeruzalema.
13Det var for Profeternes Synd, for Præsternes Brøde, som i dets Midte udgød retfærdiges Blod.
13Mem. A stalo sa pre hriechy jeho prorokov, pre neprávosti jeho kňazov, ktorí vylievali krv spravedlivých v jeho strede.
14De vanked som blinde på Gaderne, tilsølet af Blod, rørte med Klæderne Ting, som ikke må røres.
14Nun. Túlali sa slepí po uliciach; boli poškvrnení krvou, takže sa ľudia nemohli dotknúť ich rúcha.
15"Var jer! En uren!" råbte man; "Var jer dog for dem!" Når de flyr og vanker, råber man: "Bliv ikke her!"
15Samek. Ustúpte! Nečistý! volali na nich! Ustúpte, ustúpte, nedotknite sa! Preto sa aj rozleteli vo všetky strany, aj sa túlajú. Hovoria medzi národami. Nebudú viacej pohostíniť.
16HERREN spredte dem selv, han så dem ej mer, Præster regned man ej eller ynked Profeter.
16Pé. Hnevivá tvár Hospodinova ich rozdelila vo všetky smery; nebude viacej hľadieť na nich; nehľadeli na osobu kňazov; nezľutovali sa nad starcami.
17End smægted vort Blik efter Hjælp, men kun for at skuffes, på Varden spejded vi efter det Folk, der ej hjælper.
17Ajin. Naše oči ešte vždy hynú vyzerajúc po našej márnej pomoci; vo svojom zrení zrieme k národu, ktorý nezachráni.
18De lured på vort Fjed, fra Torvene holdt vi os borte; Enden var nær, vore Dage var omme, ja, Enden var kommet.
18Tsadé. Lovia naše kroky, takže nemôžeme chodiť po svojich uliciach; priblížil sa náš koniec; doplnily sa naše dni, lebo prišiel náš skon.
19Mer snare end Himlens Ørne var de, som jog os, på Bjergene satte de efter os, lured i Ørkenen,
19Khof. Tí, ktorí nás stíhajú, sú rýchlejší ako orli nebies; ohnivo nás prenasledujú po vrchoch; na púšti nám stroja úklady.
20vor Livsånde, HERRENs Salvede, blev fanget i deres Grave, han, i hvis Skygge vi tænkte at leve blandt Folkene.
20Réš. Duch našich nozdier, pomazaný Hospodinov, lapený bol do ich jam, o ktorom sme hovorievali: V jeho tôni budeme žiť medzi národami.
21Glæd dig og fryd dig, Edom, som bor i Uz! Også dig skal Bægeret nå, du skal blotte dig drukken.
21Sin. Veseľ sa a raduj, dcéro Edomova, ktorá bývaš v zemi Úc! Prijde aj na teba pohár! Opiješ sa a obnažíš sa.
22Din Skyld er til Ende, Zion, du forvises ej mer; han hjemsøger, Edom, din Skyld, afslører dine Synder.
22Tav. Ukončená je tvoja neprávosť, dcéro Siona; neučiní toho viacej, aby ťa prestehoval do vyhnanstva. Navštívi tvoju neprávosť, dcéro Edoma; odkryje tvoje hriechy.