¹Na to odpovedal Elifaz Témanský a riekol:

²Jestli sa pokúsime prehovoriť k tebe slovo, neunaví ťa to? Ale kto by sa aj mohol zdržať, aby nehovoril?!

³Hľa, učieval si mnohých a zomdlené ruky si posilňoval;

⁴tvoje slová pozdvihovaly klesajúceho, a zmocňoval si kolená, ktoré sa nakláňaly od slabosti.

⁵A keď teraz prišlo toto na teba, ťažko to nesieš; dotklo sa ťa, a si predesený.

⁶Či nebola tvoja bohabojnosť tvojou nádejou, tvojím očakávaním bezúhonnosť tvojich ciest?

⁷Nože sa rozpomeň, kde ktorý nevinný kedy zahynul? Alebo kde boli kedy spravedliví vyhladení?

⁸Jako som vídal tých, ktorí orali neprávosť a siali trápenie, že to i žali.

⁹Zahynuli od dychu Božieho a od ducha jeho hnevu zanikli.

¹⁰Revanie ľva a hlas ľvice umĺkne, a zuby ľvíčat bývajú vylámané;

¹¹starý lev hynie, keď nieto koristi, a mláďatá ľvice sa rozpŕchnu.

¹²Ale ku mne sa prikradlo slovo, a moje ucho pochytilo niečo málo z toho.

¹³V dumách, pochádzajúcich z nočných videní, keď pripáda hlboký spánok na ľudí,

¹⁴nadišiel na mňa strach, a pochytilo ma trasenie, čo prestrašilo množstvo mojich kostí.

¹⁵Lebo nejaký duch prešiel popred moju tvár: dupkom vstaly vlasy na mojom tele.

¹⁶Zastál, ale som nepoznal jeho tvári, len nejaká podoba stála pred mojimi očima. Bolo ticho, a počul som nejaký hlas:

¹⁷Či je smrteľný človek spravedlivejší ako Bôh, alebo či je muž čistejší nad toho, ktorý ho učinil?

¹⁸Hľa, neverí ani svojim sluhom a pri svojich anjeloch zistil nedostatok.

¹⁹A čo potom povedať o tých, ktorí bývajú v domoch z hliny, ktorých základ je založený na prachu?! Rozdrtia ich skôr ako moľa.

²⁰Od rána do večera bývajú skrúšení; bez toho, že by si toho všímali, hynú na večnosť.

²¹Či nejde ta s nimi aj ich sláva? Zomierajú, ale nie v múdrosti.