1Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
1Is there not a warfare to man on earth? And as the days of an hireling his days?
2Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
2As a servant desireth the shadow, And as a hireling expecteth his wage,
3tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
3So I have been caused to inherit months of vanity, And nights of misery they numbered to me.
4Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
4If I lay down then I said, `When do I rise!` And evening hath been measured, And I have been full of tossings till dawn.
5Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
5Clothed hath been my flesh [with] worms, And a clod of dust, My skin hath been shrivelled and is loathsome,
6Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
6My days swifter than a weaving machine, And they are consumed without hope.
7Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
7Remember Thou that my life [is] a breath, Mine eye turneth not back to see good.
8neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
8The eye of my beholder beholdeth me not. Thine eyes [are] upon me — and I am not.
9Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
9Consumed hath been a cloud, and it goeth, So he who is going down to Sheol cometh not up.
10nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
10He turneth not again to his house, Nor doth his place discern him again.
11Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
11Also I — I withhold not my mouth — I speak in the distress of my spirit, I talk in the bitterness of my soul.
12Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
12A sea-[monster] am I, or a dragon, That thou settest over me a guard?
13Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
13When I said, `My bed doth comfort me,` He taketh away in my talking my couch.
14vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
14And thou hast affrighted me with dreams, And from visions thou terrifiest me,
15takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
15And my soul chooseth strangling, Death rather than my bones.
16Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
16I have wasted away — not to the age do I live. Cease from me, for my days [are] vanity.
17Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
17What [is] man that Thou dost magnify him? And that Thou settest unto him Thy heart?
18A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
18And inspectest him in the mornings, In the evenings dost try him?
19Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
19How long dost Thou not look from me? Thou dost not desist till I swallow my spittle.
20Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
20I have sinned, what do I to Thee, O watcher of man? Why hast Thou set me for a mark to Thee, And I am for a burden to myself — and what?
21A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.
21Thou dost not take away my transgression, And cause to pass away mine iniquity, Because now, for dust I lie down: And Thou hast sought me — and I am not!