1Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja.
1Čovjek koga je žena rodila kratka je vijeka i pun nevolja.
2Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane.
2K'o cvijet je nikao i vene već, poput sjene bježi ne zastajuć'.
3A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd!
3Na takva, zar, ti oči otvaraš i preda se na sud ga izvodiš?
4Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! -
4Tko će čisto izvuć' iz nečista? Nitko!
5Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí:
5Pa kad su njegovi dani odbrojeni, kad mu broj mjeseci o tebi ovisi, kad mu granicu stavljaš neprijelaznu,
6odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu.
6skini s njega pogled da počinut' može, poput najamnika da svoj dan uživa.
7Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie.
7TÓa ni drvu nije nada sva propala, posječeno, ono opet prozeleni i mladice nove iz njega izbiju.
8Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu:
8Ako mu korijen i ostari u zemlji, ako mu se panj i sasuši u prahu,
9keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec.
9oćutjevši vodu, ono će propupat' i pustiti grane kao stablo novo.
10Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!
10Al' kad čovjek umre, ostaje pokošen, kad smrtnik izdahne, gdje li je on tada?
11Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá:
11Može sva voda iz mora ispariti i presahnut' rijeke, isušit posvema',
12tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku.
12al' čovjek kad legne, ne ustaje više, dok nebesa bude, neće se podići, od sna se svojega probuditi neće.
13Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa!
13O, kad bi me htio skriti u Šeolu, zakloniti me dok srdžba ti ne mine, dÓati mi rok kad ćeš me se spomenuti,
14Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena.
14- jer, kad umre čovjek, zar uskrsnut' može? - čekao bih te sve dane vojske svoje dok ne bi došao da mi smjenu dadeš.
15Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk.
15Zvao bi me, a ja bih se odazvao: zaželio si se djela svojih ruku.
16Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech.
16A sad nad svakim mojim vrebaš korakom, nijednog mi grijeha nećeš oprostiti,
17Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť.
17u vreći si prijestup moj zapečatio i krivicu moju svu si zapisao.
18Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta;
18Vaj! K'o što se jednom uruši planina, k'o što se hridina s mjesta svog odvali,
19voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka.
19k'o što voda kamen s vremenom istroši, a pljusak bujicom zemlju svu sapere, tako uništavaš nadu u čovjeku.
20Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš.
20Oborio si ga - on ode za svagda, nagrđena lica, otjeran, odbačen.
21Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to.
21Djecu mu poštuju - o tom ništa ne zna; ako su prezrena - o tom ne razmišlja.
22Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.
22On jedino pati zbog svojega tijela, on jedino tuži zbog svojeg života."