1Na to odpovedal Elifaz Témanský a riekol:
1Tad prozbori Elifaz Temanac i reče:
2Jestli sa pokúsime prehovoriť k tebe slovo, neunaví ťa to? Ale kto by sa aj mohol zdržať, aby nehovoril?!
2"Možeš li podnijeti da ti progovorim? Ali tko se može uzdržat' od riječi!
3Hľa, učieval si mnohých a zomdlené ruky si posilňoval;
3Eto, mnoge ljude ti si poučio, okrijepio si iznemogle mišice;
4tvoje slová pozdvihovaly klesajúceho, a zmocňoval si kolená, ktoré sa nakláňaly od slabosti.
4riječju svojom klonule si pridizao, ojačavao si koljena klecava.
5A keď teraz prišlo toto na teba, ťažko to nesieš; dotklo sa ťa, a si predesený.
5A kad tebe stiže, klonuo si duhom, na tebe kad pade, čitav si se smeo!
6Či nebola tvoja bohabojnosť tvojou nádejou, tvojím očakávaním bezúhonnosť tvojich ciest?
6Zar pobožnost tvoja nadu ti ne daje, neporočnost tvoja životu ufanje?
7Nože sa rozpomeň, kde ktorý nevinný kedy zahynul? Alebo kde boli kedy spravedliví vyhladení?
7TÓa sjeti se: nevin - propade li kada? Kada su zatrti bili pravednici?
8Jako som vídal tých, ktorí orali neprávosť a siali trápenie, že to i žali.
8Iz iskustva zborim: nesrećom tko ore i nevolju sije, nju će i požeti.
9Zahynuli od dychu Božieho a od ducha jeho hnevu zanikli.
9Od daha Božjega oni pogibaju, na gnjevni mu disaj nestaju sa zemlje.
10Revanie ľva a hlas ľvice umĺkne, a zuby ľvíčat bývajú vylámané;
10Rika lavlja, urlik leopardov krše se k'o zubi u lavića.
11starý lev hynie, keď nieto koristi, a mláďatá ľvice sa rozpŕchnu.
11Lav ugiba jer mu nesta plijena, rasuli se mladi lavičini.
12Ale ku mne sa prikradlo slovo, a moje ucho pochytilo niečo málo z toho.
12Tajna riječ se meni objavila, šapat njen je uho moje čulo.
13V dumách, pochádzajúcich z nočných videní, keď pripáda hlboký spánok na ľudí,
13Noću, kada snovi duh obuzmu i san dubok kad na ljude pada,
14nadišiel na mňa strach, a pochytilo ma trasenie, čo prestrašilo množstvo mojich kostí.
14strah i trepet mene su svladali, kosti moje žestoko se stresle.
15Lebo nejaký duch prešiel popred moju tvár: dupkom vstaly vlasy na mojom tele.
15Dah mi neki preko lica prođe, digoše se dlake na mom tijelu.
16Zastál, ale som nepoznal jeho tvári, len nejaká podoba stála pred mojimi očima. Bolo ticho, a počul som nejaký hlas:
16Stajao je netko - lica mu ne poznah - ali likom bješe pred očima mojim. Posvuda tišina; uto začuh šapat:
17Či je smrteľný človek spravedlivejší ako Bôh, alebo či je muž čistejší nad toho, ktorý ho učinil?
17'Zar je smrtnik koji pred Bogom pravedan? Zar je čovjek čist pred svojim Stvoriteljem?
18Hľa, neverí ani svojim sluhom a pri svojich anjeloch zistil nedostatok.
18Ni slugama svojim više ne vjeruje, i anđele svoje za grijeh okrivljuje -
19A čo potom povedať o tých, ktorí bývajú v domoch z hliny, ktorých základ je založený na prachu?! Rozdrtia ich skôr ako moľa.
19kako ne bi onda goste stanova glinenih kojima je temelj u prahu zemaljskom. Gle, kao moljce njih sveudilj satiru:
20Od rána do večera bývajú skrúšení; bez toho, že by si toho všímali, hynú na večnosť.
20od jutra do mraka u prah pretvore, nestaju zasvagda - nitko i ne vidi.
21Či nejde ta s nimi aj ich sláva? Zomierajú, ale nie v múdrosti.
21Iščupan je kolčić njihova šatora, pogibaju skoro, mudrost ne spoznavši.'