1A Job odpovedal a riekol:
1A Job progovori i reče:
2Oj, aby bola dobre odvážená moja nevoľa, a moje utrpenie, aby razom zdvihli na váhe!
2"O, kad bi se jad moj izmjeriti mog'o, a nevolje moje stavit' na tezulju!
3Lebo by to bolo teraz ťažšie nad piesok morí, a preto sú aj moje slová nerozmyslené.
3Teže one jesu od sveg pijeska morskog, i stoga mi riječi zastraniti znaju.
4Lebo strely Všemohúceho väzia vo mne, ktorých jed pije môj duch; hrôzy Božie postavily sa do šiku proti mne.
4Strijele Svesilnoga u mojem su mesu, ljuti otrov njihov ispija mi dušu, Božje se strahote oborile na me.
5Či azda reve divoký osol nad mladistvou trávou? Alebo či ručí vôl nad svojím krmom, slaným a miešaným?
5TÓa, kraj svježe trave njače li magarac, muče li goveče kraj punih jasala?
6Či sa jie voľačo nechutné bez soli? Či je nejaká chuť v bielku vajca?
6Zar hranu bljutavu jedemo bez soli? Zar kakove slasti ima u bjelancu?
7A teraz práve to, čoho sa nechcela dotknúť moja duša, je ako mojím pokrmom v nemoci.
7Al' ono što mi se gadilo dotaći, to mi je sada sva hrana u bolesti.
8Oj, aby sa naplnila moja žiadosť, a aby to, čo očakávam, dal Bôh!
8O, da bi se molba moja uslišala, da mi Bog ispuni ono čem se nadam!
9Totiž, žeby sa ľúbilo Bohu, aby ma rozdrtil, aby vystrel svoju ruku a vyťal ma!
9O, kada bi me Bog uništiti htio, kada bi mahnuo rukom da me satre!
10A mal by som ešte vždy útechu a vyskočil by som v bolesti, ktorej nešetrí, lebo som nezatajil slov Najsvätejšieho.
10Za mene bi prava utjeha to bila, klicati bih mog'o u mukama teškim što se ne protivljah odluci Svetoga.
11Čo je moja sila, aby som dúfal, a čo je môj koniec, aby som znášal trpezlivo?
11Zar snage imam da mogu čekati? Radi kakve svrhe da ja duže živim?
12Či je moja sila silou kameňa? Alebo či je moje telo z medi?
12Zar je snaga moja k'o snaga kamena, zar je tijelo moje od mjedi liveno?
13Isté je, že niet pre mňa pomoci vo mne, a to, čo by prospelo, je zahnané odo mňa.
13Na što se u sebi osloniti mogu? Zar mi svaka pomoć nije uskraćena?
14Hynúcemu prisluší milosrdenstvo od jeho priateľa, keby hneď i bázeň Všemohúceho bol opustil.
14Tko odbija milost bližnjemu svojemu, prezreo je strah od Boga Svesilnoga.
15Moji bratia zklamali jako potok, jako riečište potokov, ktoré ta pošly,
15Kao potok me iznevjeriše braća, kao bujice zimske svoje korito.
16kalné od ľadu, v ktorých sa ukryl sneh;
16Od leda mutne vode im se nadimlju, 'bujaju od snijega što se topit' stao;
17v čase, keď sú ožehané slnkom, vysychajú; keď býva horúco, miznú zo svojho miesta.
17al u doba sušno naskoro presahnu, od žege ishlape tada iz korita.
18Krútia sa stezky ich ciest, odchádzajú na pustinu a hynú.
18Karavane zbog njih skreću sa putova, u pustinju zađu i u njoj se gube.
19Pozrú sa karavány z Témy, putujúce zástupy zo Šeby, ktoré sa nadejaly na ne!
19Karavane temske očima ih traže, putnici iz Šebe nadaju se njima.
20Budú sa hanbiť, že v ne dúfaly; prijdú až ta a budú sa stydieť!
20A kad do njih dođu, nađu se u čudu, jer su se u nadi svojoj prevarili.
21Lebo vy ste ním teraz, takým potokom: vidíte strašnú vec a bojíte sa.
21U ovom ste času i vi meni takvi: vidjeste strahotu pa se preplašiste.
22Či som povedal: Dajte mi!? Alebo: Uplaťte zo svojho majetku za mňa
22Rekoh li vam možda: 'Darujte mi štogod, poklonite nešto od svojega blaga;
23a vysloboďte ma z ruky protivníka a vykúpte ma z ruky ukrutníkov?
23iz šake dušmanske izbavite mene, oslobodite me silnikova jarma?'
24Poučte ma, a ja budem mlčať, a vysvetlite mi, v čom som blúdil!
24Vi me poučite, pa ću ušutjeti, u čem je moj prijestup, pokažite meni.
25Aké prenikavé sú slová pravdy! Ale čo nakára vaše káranie?!
25O, kako su snažne besjede iskrene! Al' kamo to vaši smjeraju prijekori?
26Či zamýšľate kárať slová? Lebo veď do vetra idú slová zúfalého!
26Mislite li možda prekoriti riječi? TÓa u vjetar ide govor očajnikov!
27Áno, o sirotu hádžete los a jednáte sa o svojho priateľa.
27Nad sirotom kocku zar biste bacali i sa prijateljem trgovali svojim?
28A tak teraz nech sa vám chce pozrieť na mňa, a istotne nebudem luhať do vašej tvári.
28U oči me sada dobro pogledajte, paz'te neću li vam slagati u lice.
29Vráťte sa, prosím, a zkúste, nech nie je neprávosti! Vráťte sa a zkúste ešte, moja spravedlivosť leží v tom!
29Povucite riječ! Kakve li nepravde! Povucite riječ, neporočan ja sam!
30Či je na mojom jazyku neprávosť? Či nerozozná moje ďasno zkazy? -
30Zar pakosti ima na usnama mojim? Zar nesreću svaku okusio nisam?