¹Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.

¹Nije l' vojska život čovjekov na zemlji? Ne provodi l' dane poput najamnika?

²Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,

²Kao što trudan rob za hladom žudi, poput nadničara štono plaću čeka,

³tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.

³mjeseci jada tako me zapadoše i noći su mučne meni dosuđene.

⁴Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.

⁴Liježuć' mislim svagda: 'Kada ću ustati?' A dižuć se: 'Kada večer dočekati!' I tako se kinjim sve dok se ne smrkne.

⁵Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.

⁵PÓut moju crvi i blato odjenuše, koža na meni puca i raščinja se.

⁶Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.

⁶Dani moji brže od čunka prođoše, promakoše hitro bez ikakve nade.

⁷Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;

⁷Spomeni se: život moj je samo lahor i oči mi neće više vidjet' sreće!

⁸neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.

⁸Prijateljsko oko neće me gledati; pogled svoj u mene upro si te sahnem.

⁹Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;

⁹Kao što se oblak gubi i raspline, tko u Šeol siđe, više ne izlazi.

¹⁰nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.

¹⁰Domu svome natrag ne vraća se nikad, njegovo ga mjesto više ne poznaje.

¹¹Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.

¹¹Ustima ja svojim stoga branit' neću, u tjeskobi duha govorit ću sada, u gorčini duše ja ću zajecati.

¹²Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?

¹²Zar sam more ili neman morska, pa si stražu nada mnom stavio?

¹³Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;

¹³Kažem li: 'Na logu ću se smirit', ležaj će mi olakšati muke',

¹⁴vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,

¹⁴snovima me prestravljuješ tada, prepadaš me viđenjima mučnim.

¹⁵takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.

¹⁵Kamo sreće da mi se zadavit'! Smrt mi je od patnja mojih draža.

¹⁶Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.

¹⁶Ja ginem i vječno živjet neću; pusti me, tek dah su dani moji!

¹⁷Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?

¹⁷Što je čovjek da ga toliko ti cijeniš, da je srcu tvojem tako prirastao

¹⁸A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?

¹⁸i svakoga jutra da njega pohodiš i svakoga trena da ga iskušavaš?

¹⁹Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?

¹⁹Kada ćeš svoj pogled skinuti sa mene i dati mi barem pljuvačku progutat'?

²⁰Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?

²⁰Ako sam zgriješio, što učinih tebi, o ti koji pomno nadzireš čovjeka? Zašto si k'o metu mene ti uzeo, zbog čega sam tebi na teret postao?

²¹A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.

²¹Zar prijestupa moga ne možeš podnijeti i ne možeš prijeći preko krivnje moje? Jer, malo će proći i u prah ću leći, ti ćeš me tražiti, al' me biti neće."