1Zase odpovedal Job a riekol:
1Job progovori i reče:
2Áno, je pravda, viem, že je tak; lebo veď ako by mohol byť smrteľný človek spravedlivý pred silným Bohom?
2"Zaista, dobro ja znadem da je tako: kako da pred Bogom čovjek ima pravo?
3Keby sa chcel s ním pravotiť, neodpovie mu na jedno z tisíc.
3Ako bi se tkogod htio prÓeti s njime, odvratio mu ne bi ni jednom od tisuću.
4Je múdreho srdca a premocný v sile. Kde kedy sa zatvrdil niekto proti nemu a mal pokoj?!
4Srcem on je mudar, a snagom svesilan, i tko bi se njemu nekažnjeno opro?
5On, ktorý prenáša vrchy, a nevedia, že ich podvracia vo svojom hneve;
5On brda premješta, a ona to ne znaju, u jarosti svojoj on ih preokreće.
6ktorý pohybuje zem s jej miesta, takže sa trasie, a jej stĺpy sa chvejú;
6Pokreće on zemlju sa njezina mjesta, iz temelja njene potresa stupove.
7ktorý keď zakáže slnku, nevyjde, a zapečaťuje hviezdy;
7Kad zaprijeti suncu, ono se ne rađa, on pečatom svojim i zvijezde pečati.
8ktorý sám rozťahuje nebesia a šliape po výšinách mora;
8Jedini on je nebesa razapeo i pučinom morskom samo on hodao.
9ktorý učinil Arktúra, Oriona a Kuriatka i komory juhu;
9Stvorio je Medvjede i Oriona, Vlašiće i zvijezđa na južnome nebu.
10ktorý činí veliké veci nevyzpytateľné a prepodivné a tak mnohé, že im neni počtu.
10Tvorac on je djela silnih, nepojmljivih čudesa koja se izbrojit' ne mogu.
11Hľa, ide popri mne, a nevidím toho; ta ide pomimo, a ja ho nepozorujem.
11Ide pored mene, a ja ga ne vidim; evo, on prolazi - ja ga ne opažam.
12Hľa, jestli uchvatne, kto mu rozkáže, aby navrátil? Kto mu povie: Čo to robíš?
12Ugrabi li što, tko će mu to priječit, i tko ga pitat smije: 'Što si učinio?'
13Bôh neodvráti svojho hnevu; pod neho sa zohnú pomocníci Rahaba.
13Bog silni srdžbu svoju ne opoziva: pred njim poniču saveznici Rahaba.
14A jako by som mu tedy ja mohol odpovedať, aké by som si vybral svoje slová, aby som mohol s ním hovoriť?!
14Pa kako onda da njemu odgovorim, koju riječ da protiv njega izaberem?
15Ktorému, i keby som bol spravedlivý, neodpoviem; svojho sudcu budem pokorne prosiť o milosť.
15I da sam u pravu, odvratio ne bih, u suca svojega milost bih molio.
16Keby som volal, a ozval by sa mi, neuveril by som, že uslyšal môj hlas,
16A kad bi se na zov moj i odazvao, vjerovao ne bih da on glas moj sluša.
17on, ktorý ma zdrtil víchricou a rozmnožil moje rany bez príčiny.
17Jer, za dlaku jednu on mene satire, bez razloga moje rane umnožava.
18Nedá mi oddýchnuť si, ale ma sýti horkosťami.
18Ni časa jednoga predahnut' mi ne da, nego mene svakom gorčinom napaja!
19Ak ide o silu mocného, riekne: Hľa, tu! Alebo ak o súd, povie: Kto mi stanoví deň?
19Ako je na snagu - tÓa on je najjači! Ako je na pravdu - tko će njega na sud?
20Keby som sa robil spravedlivým, odsúdia ma moje vlastné ústa, a keby bezúhonným, dokáže mi, že som prevrátený.
20Da sam i prav, usta bi me osudila, da sam i nevin, zlim bi me proglasila.
21Jestli aj som bezúhonný, neznám svojej duše; opovrhujem svojím životom.
21A jesam li nevin? Ni sam ne znam više, moj je život meni sasvim omrzao!
22Je to jedno; preto hovorím: On ničí bezúhonného i bezbožného.
22Jer, to je svejedno; i zato ja kažem: nevina i grešnika on dokončava.
23Ak náhle usmrtí bičom, smeje sa zkúške nevinných.
23I bič smrtni kad bi odjednom ubijo ... ali on se ruga nevolji nevinih.
24Zem býva vydaná do ruky bezbožného; zakrýva tvár jej sudcov. Ak nie on, kde kto je to tedy?
24U zemlji predanoj u šake zlikovaca, on oči sucima njezinim zastire. Ako on to nije, tko je drugi onda?
25A moje dni boly rýchlejšie ako bežec, utiekly; nevidely dobrého.
25Od skoroteče su brži moji dani, bježe daleko, nigdje dobra ne videć.'
26Prebehly jako rýchle lode, jako keď sa orol vrhne na korisť.
26K'o čamci od rogoza hitro promiču, k'o orao na plijen kada se zaleti.
27Ak poviem: Zabudnem na svoju žiaľbu, zanechám svoju smutnú tvár a poveselím sa;
27Kažem li: zaboravit ću jadikovku, razvedrit ću lice i veseo biti,
28obávam sa všetkých svojich bolestí; viem, že ma neuznáš za nevinného.
28od mojih me muka groza obuzima, jer znadem da me ti ne držiš nevinim.
29Ja budem len bezbožný; načože by som sa nadarmo unúval?!
29Ako li sam grešan, tÓa čemu onda da zalud mučim sebe.
30Keby som sa umyl hoci v snehovej vode a keby som očistil svoje ruky mydlom,
30Kad bih i sniježnicom sebe ja isprao, kad bih i lugom ruke svoje umio,
31i vtedy ma pohrúžiš do jamy, a bridkým ma učiní moje rúcho.
31u veću bi me nečist opet gurnuo, i moje bi me se gnušale haljine!
32Pretože Bôh nie je človekom ako ja, aby som mu odpovedal, aby sme vošli spolu v súd.
32Nije čovjek k'o ja da se s njime pravdam i na sud da idem s njim se parničiti.
33Nieto nikoho, kto by rozsúdil medzi nami, kto by položil svoju ruku na nás na oboch.
33Niti kakva suca ima među nama da ruke svoje stavi na nas dvojicu,
34Nech odníme odo mňa svoj prút, a nech ma nedesí jeho strach,
34da šibu njegovu od mene odmakne, da užas njegov mene više ne plaši!
35vtedy budem hovoriť a nebudem sa ho báť, lebo nie je toho tak u mňa.
35Govorit ću ipak bez ikakva straha, jer ja nisam takav u svojim očima!