1Alef. Oj, ako zaoblačil Pán vo svojom hneve dcéru Siona! Svrhnul s nebies na zem slávu Izraelovu a nepamätal na podnož svojich nôh v deň svojho hnevu.
1Kako je pokril Gospod z gostim oblakom hčer sionsko v jezi svoji! Iz nebes na zemljo je vrgel diko Izraelovo in ni se spomnil podnožja nog svojih v jeze svoje dan!
2Béth. Pán pohltil a neušetril niktorých príbytkov Jakobových; poboril vo svojej prchlivosti ohrady dcéry Júdovej; povalil ich na zem; poškvrnil kráľovstvo i jeho kniežatá.
2Podrl je Gospod neusmiljeno vsa prebivališča Jakobova, v srdu svojem je porušil trdnjave hčere Judove; na tla je zvrnil, kakor oskrunjeno je zavrgel kraljestvo s knezi njegovimi.
3Gimel. Zoťal v páli hnevu každý roh Izraelov; stiahol nazpät svoju pravicu zpred nepriateľa a rozpálil sa proti Jakobovi jako plamenný oheň, ktorý žerie dookola.
3V srditi jezi je zdrobil vsak rog Izraelov; umaknil je desnico svojo, ko je prišel sovražnik, in požgal je Jakoba kakor ogenj plameneč, ki vse požira.
4Daleth. Natiahol svoje lučište jako nepriateľ; postavil sa so svojou pravicou jako protivník; pobil všetko žiadostivé oku; do stánu dcéry Siona vylial svoju prchlivosť ako oheň.
4Lok svoj je napel kako sovražnik, postavil se je z desnico svojo kakor nasprotnik in pomoril je vse, kar je bilo očem drago; v šatoru hčere sionske je izlil kakor ogenj togoto svojo.
5Hé. Pán sa stal podobným nepriateľovi; pohltil Izraela; pohltil všetky jeho paláce; zkazil jeho ohrady a rozmnožil v dcére Júdovej smútok a žiaľ.
5Ravnal je Gospod kakor sovražnik: pokončal je Izraela, pokončal vse gradove njegove, razdrl vse trdnjave njegove, in mnogo je prizadel hčeri Judovi žalosti in jadikovanja.
6Vav. Násilne odstránil ako od zahrady svoj plot; zkazil miesto svojho shromaždenia; Hospodin učinil to, aby v zabudnutie prišla na Sione slávnosť a sobota, a v zúrivosti svojho hnevu zavrhol kráľa i kňaza.
6In s silo je podrl kočo svojo kakor plot na vrtu, porušil je kraj shoda svojega; GOSPOD je storil, da se je pozabilo praznično zborovanje in sobota na Sionu, in v nevolji jeze svoje je zavrgel kralja in duhovnika.
7Zajin. Pán opovrhol svojím oltárom; zošklivil si svoju svätyňu; vydal múry jej palácov do ruky nepriateľa; kričali v dome Hospodinovom ako v deň slávnosti.
7Gospod je zavrgel oltar svoj, zastudil je svetišče svoje, v roko sovražnikovo je dal zidove njenih palač: hrumeli so v hiši GOSPODOVI, kakor da je prazničnega shoda dan.
8Chet. Hospodin si umyslel zkaziť múr dcéry Siona; roztiahol mernú šnúru; neodvrátil svojej ruky, aby nebol pohltil, a spôsobil to, aby smútil val i múr; spolu zomdlievajú v žalosti.
8GOSPOD je sklenil razvaliti zidove hčere sionske: potegnil je mersko vrv, ni umaknil roke svoje, da bi ne pokončal; in žalovanje je pripravil nasipu in zidu, oboje žalostno leži skupaj.
9Tet. Jej brány sa prepadly do zeme; zahubil a skrúšil jej závory; jej kráľ a jej kniežatá sú medzi pohanmi, kde niet zákona; ani jej proroci nenachádzajú videnia od Hospodina.
9V zemljo so se pogreznila vrata njena, polomil in zdrobil je zapahe njene; kralj njen in knezi njeni so med poganskimi narodi, kjer ni postave, tudi proroki njeni ne prejemajo več prikazni od GOSPODA.
10Jod. Sedia na zemi, mlčia starci dcéry Siona; posypali svoju hlavu prachom; opásali si smútočné vrece; panny Jeruzalema svesily svoju hlavu k zemi.
10Na tleh sede molče starejšine hčere sionske; s pepelom so si potresli glave, prepasali se z raševnikom; na tla povešajo glavo device jeruzalemske.
11Kaf. Moje oči hynú od sĺz; moje vnútornosti sú rozbúrené; moje jatra sa vylialy na zem pre skrúšenie dcéry môjho ľudu, keď nyje odrastlé dieťa i kojenec na uliciach mesta.
11Od solzá mi pešajo oči, v osrčju mi kipi bridkost, na zemljo se usipljejo jetra moja zavoljo potrtja hčere ljudstva mojega, ko otročiči in dojenci koprne po mestnih ulicah.
12Lamed. Hovoria svojim matkám: Kde je obilie a víno? keď zomdlievajú ako zranený na smrť po uliciach mesta, keď sa rozlieva ich duša do lona ich matky.
12Materam svojim govore: Kje je žito in vino? ko omedlevajo kakor smrtno ranjeni po ulicah mestnih, ko se njih duša izliva materam v naročje.
13Mem. Čo ti mám svedčiť? Čo ti mám pripodobniť, dcéro Jeruzalema? Čo ti mám prirovnať, aby som ťa potešil, panno dcéra Siona? Lebo je veľké, jako more, tvoje skrúšenie. Kto ťa vylieči?!
13Kaj naj ti izpričam, kak zgled naj ti dam, o hči jeruzalemska? Kaj naj primerjam tebi, da te potolažim, o devica, hči sionska? Kajti veliko je kakor morje potrtje tvoje, kdo te more ozdraviti?
14Nun. Tvoji proroci ti vídavali lož a nesmysel a neodkrývali tvojej neprávosti, aby odvrátili tvoje zajatie, ale ti vídali bremená lži a vídali ti zahnania.
14Proroki tvoji so ti videli prikazni prazne in neslane ter niso odkrivali krivičnosti tvoje, da bi bili odvrnili preselitev tvojo v sužnost; ali videli so zate praznih reči bremena [T. j. prorokovanja.] in takih, zaradi katerih si morala biti odgnana.
15Samek. Tlieskajú nad tebou rukami všetci, ktorí idú pomimo cestou; pískajú a kývajú svojou hlavou nad dcérou Jeruzalema a hovoria: Či je toto to mesto, o ktorom hovorievali: Dokonalosť krásy, rozkoš celej zeme?
15Z rokami ploskajo nad teboj vsi, ki gredo mimo po potu, žvižgajo in majejo z glavami proti hčeri jeruzalemski, češ: Je li to tisto mesto, katero so imenovali Dovršenost lepote, Veselje vse zemlje?
16Pe. Všetci tvoji nepriatelia otvárajú na teba svoje ústa, pískajú posmešne a škrípu zubami; hovoria: Pohltili sme; áno, toto je deň, na ktorý sme čakali, našli sme, vidíme.
16Zoper tebe širijo usta vsi sovražniki tvoji, žvižgajo in škripljejo z zobmi, pravijo: Požrli smo jo! res, to je tisti dan, ki smo ga pričakovali, zdaj ga imamo in vidimo!
17Ajin. Hospodin učinil, čo si umyslel; splnil svoju reč; ktorú bol prikázal od dávnych dní; poboril a neušetril; obveselil nad tebou nepriateľa; vyvýšil roh tvojich protivníkov.
17GOSPOD je storil, kar je sklenil, izpolnil je govor svoj, ki ga je sporočil od starodavnih dni. Rušil je brez milosti in sovražniku je dal veseliti se nad teboj, povzdignil je rog neprijateljev tvojih.
18Tsadé. Ich srdce kričí k Pánovi. Múru dcéry Siona, vylievaj slzy jako potok vodne i vnoci; nedaj si pokoja; nech nemlčí zrenica tvojho oka!
18Srce jim vpije h Gospodu. O zid hčere sionske, stóri, da teko solze kakor reka po dnevi in po noči; ne dovoli si prestanka, ne počivaj punčica očesa tvojega!
19Khof. Povstaň, krič vnoci, hneď na počiatku nočných stráží; vylievaj svoje srdce jako vodu pred tvárou Pánovou; pozdvihuj k nemu svoje ruky za dušu svojich detí, ktoré nyjú a hynú hladom na rohu všetkých ulíc.
19Vstani, vpij po noči, ob začetku straž, izlivaj kakor vode srce svoje pred obličjem Gospodovim, povzdiguj k njemu roke svoje za dušo otročičev svojih, ki koprne od glada po vseh ulicah in voglih.
20Reš. Vidz, ó, Hospodine, a hľaď, komu si tak kedy učinil? Či azda jedia ženy svoj plod, deti, ktoré nanášajú na rukách kochajúc sa v nich? Či sa má zabíjať v svätyni Pánovej kňaz a prorok?
20Ozri se, o GOSPOD, in glej, komu delaš tako! Ali bodo žene jedle sad svoj, otročiče, ki jih nosijo v naročju? V svetišču Gospodovem ali naj moré duhovnika in proroka?
21Šin. Ležia na zemi po uliciach, mladý i starý, moje panny a moji mládenci, padli od meča; pobil si v deň svojho hnevu; pozabíjal si; neušetril si.
21Na tleh leže po ulicah dečki in starčki; device moje in mladeniči moji so padli od meča, pomoril si jih v dan jeze svoje, poklal brez milosti.Sklical si kakor na dan prazničnega shoda strašila moja od vseh strani, in ni ga bilo, ki bi bil ubežal ali ostal živ v dan jeze GOSPODOVE; nje, ki sem jih nosila v naročju in vzredila, je pokončal sovražnik moj.
22Tav. Svolal si, jako na deň slávnosti, moje strachy všade naokolo, a nebolo v deň hnevu Hospodinovho nikoho, kto by bol ušiel alebo pozostal. Tých, ktorých som nosila na rukách a vychovala, zničil nepriateľ.
22Sklical si kakor na dan prazničnega shoda strašila moja od vseh strani, in ni ga bilo, ki bi bil ubežal ali ostal živ v dan jeze GOSPODOVE; nje, ki sem jih nosila v naročju in vzredila, je pokončal sovražnik moj.