¹Alef. Oj, ako ztratilo zlato svoj lesk; zmenilo sa rýdze zlato; rozmetané sú kamene svätyne na rohu všetkých ulíc!

¹Kako je otemnelo zlato, se izpremenilo odlično zlato! Kako je raztreseno kamenje svetišča po vseh voglih in ulicah!

²Béth. Drahí synovia Siona, vyvažovaní čistým zlatom, ako sú považovaní za nádoby z črepu, za dielo rúk hrnčiara!

²Sinovi Siona, predragi, ki bi jih bilo ceniti z zlatom najčistejšim, kako se čislajo za vrče prstene, za izdelek rok lončarjevih!

³Gimel. Ešte len aj šakali vynímajú prsia, nadájajú svoje mláďatá; dcéra môjho ľudu stala sa ukrutnou jako pštrosi na púšti.

³Celo šakali ponujajo prsi, dojé mladiče svoje, ali ljudstva mojega hči je neusmiljena kakor noji v puščavi!

⁴Daleth. Jazyk kojenca prilepil sa na jeho ďasno od smädu; deti si prosia chleba, ale nieto nikoho, kto by im odlomil.

⁴Jezik lepí dojenčku na nebesu od žeje; otročiči prosijo kruha, a ni ga, da bi ga delil.

⁵Hé. Tí, ktorí jedávali rozkošné jedlá, hynú na uliciach; tí, ktorí boli chovaní v šarláte, objímajú hnojisko.

⁵Oni, ki so jedli slaščice, premirajo po ulicah; oni, ki so bili vzrejeni v škrlatu, objemajo blato.

⁶Vav. A neprávosť dcéry môjho ľudu je väčšia ako hriech Sodomy, ktorá bola podvrátená jako v okamihu, bez toho, že by na ňu boly dopadly ruky.

⁶In hujša je krivda ljudstva mojega hčere nego krivda Sodome, ki je bila podrta nagloma, roke se niso utrudile ž njo.

⁷Zajin. Jej nazareji boli čistejší ako sneh, belší ako mlieko, čo do tela boli rumennejší než korale, svojou postavou jako vytesaní zo zafíra.

⁷Čistejši nego sneg so bili knezi njeni, bolj beli nego mleko, bolj rdeči po životu nego korale, gladki kakor safir.

⁸Chet. Ale teraz je ich tvárnosť temnejšia ako sadze; nepoznajú ich na uliciach; ich koža prischla na ich kosť; uschla jako drevo.

⁸Temnejša od črnine je sedaj njih podoba, ne poznajo jih na ulicah; njih koža se je zrasla ž njih kostmi, suha je kakor les.

⁹Teth. Lepšia sa stalo tým, ktorých pobil meč, ako tým, ktorých pobil hlad, ktorí hynú, prebodnutí, preto, že nebolo nijakej poľnej úrody.

⁹Bolje je pomorjenim z mečem nego pomorjenim z lakoto, ker ti umirajo prebodeni s stradanjem, ker ni poljskega sadú.

¹⁰Jod. Ruky ľútostivých žien varily svoje deti; boly im za pokrm v skrúšení dcéry môjho ľudu.

¹⁰Roke žen usmiljenih so kuhale otroke svoje, za hrano so jim bili ob razdejanju hčere ljudstva mojega.

¹¹Kaf. Hospodin uvoľnil cele svoju prchlivosť, vylial páľu svojho hnevu a zapálil oheň na Sione, ktorý strávil jeho základy.

¹¹GOSPOD je dopolnil togoto svojo, srdito jezo svojo je izlil in ogenj zažgal na Sionu, ki je požrl podstave njegove.

¹²Lamed. Neboli by uverili kráľovia zeme ani nikto zo všetkých obyvateľov okruhu sveta, že by dakedy vošiel protivník a nepriateľ do brán Jeruzalema.

¹²Ne bi bili verjeli kralji zemeljski in vsi prebivalci vesoljnega sveta, da pride zatiralec in sovražnik v vrata jeruzalemska.

¹³Mem. A stalo sa pre hriechy jeho prorokov, pre neprávosti jeho kňazov, ktorí vylievali krv spravedlivých v jeho strede.

¹³Zgodilo se je zavoljo grehov prorokov njegovih, krivic duhovnikov njegovih, ki so prelivali sredi njega kri pravičnih.

¹⁴Nun. Túlali sa slepí po uliciach; boli poškvrnení krvou, takže sa ľudia nemohli dotknúť ich rúcha.

¹⁴Kakor slepci so tavali po ulicah, ognušeni so bili s krvjo, da se niso hoteli ljudje dotekniti njih oblačil.

¹⁵Samek. Ustúpte! Nečistý! volali na nich! Ustúpte, ustúpte, nedotknite sa! Preto sa aj rozleteli vo všetky strany, aj sa túlajú. Hovoria medzi národami. Nebudú viacej pohostíniť.

¹⁵„Umeknite se, nečisti!“ so vpili proti njim, „umeknite se, umeknite, ne doteknite se!“ Ko so bežali, so tudi tavali, in med narodi se je govorilo: Ne smejo več pri nas prebivati!

¹⁶Pé. Hnevivá tvár Hospodinova ich rozdelila vo všetky smery; nebude viacej hľadieť na nich; nehľadeli na osobu kňazov; nezľutovali sa nad starcami.

¹⁶Srdito obličje GOSPODOVO jih je razkropilo, ne bo jih gledal več. Na duhovnike se niso ozirali, starčkom niso prizanašali.

¹⁷Ajin. Naše oči ešte vždy hynú vyzerajúc po našej márnej pomoci; vo svojom zrení zrieme k národu, ktorý nezachráni.

¹⁷Še nam oči hirajo v hrepenenju po prazni pomoči; z ogledovalnice svoje gledamo proti narodu, ki ne bo rešil.

¹⁸Tsadé. Lovia naše kroky, takže nemôžeme chodiť po svojich uliciach; priblížil sa náš koniec; doplnily sa naše dni, lebo prišiel náš skon.

¹⁸Lové stopinje naše, da ne moremo hoditi po ulicah svojih. Bliža se konec naš, dovršujejo se dnevi naši, da, konec naš je že prišel.

¹⁹Khof. Tí, ktorí nás stíhajú, sú rýchlejší ako orli nebies; ohnivo nás prenasledujú po vrchoch; na púšti nám stroja úklady.

¹⁹Hitrejši so bili naši preganjalci nego orli pod nebom: po gorah so nas podili, v puščavi so nas zalezovali.

²⁰Réš. Duch našich nozdier, pomazaný Hospodinov, lapený bol do ich jam, o ktorom sme hovorievali: V jeho tôni budeme žiť medzi národami.

²⁰Dih življenja našega, maziljenec GOSPODOV, je bil ujet v njih jamah; o katerem smo rekli: V senci njegovi bomo živeli med narodi.

²¹Sin. Veseľ sa a raduj, dcéro Edomova, ktorá bývaš v zemi Úc! Prijde aj na teba pohár! Opiješ sa a obnažíš sa.

²¹Veséli in raduj se, o hči Edomova, prebivalka v deželi Uzovi! Tudi k tebi pride čaša, upijaniš se in slečeš se do nagega.Končana je kazen krivde tvoje, o hči sionska! ne bo te več vodil v pregnanstvo. Ozre se v krivico tvojo, o hči Edomova, odkrije grehe tvoje.

²²Tav. Ukončená je tvoja neprávosť, dcéro Siona; neučiní toho viacej, aby ťa prestehoval do vyhnanstva. Navštívi tvoju neprávosť, dcéro Edoma; odkryje tvoje hriechy.

²²Končana je kazen krivde tvoje, o hči sionska! ne bo te več vodil v pregnanstvo. Ozre se v krivico tvojo, o hči Edomova, odkrije grehe tvoje.