1Vyučujúci Azafov. Prečo si nás, ó, Bože, zavrhol na večnosť? Prečo je roznietený tvoj hnev na stádo tvojej pastvy?
1{Nauk, Asafov.} Zakaj, o Bog, nas zametaš vedno? zakaj se kadi jeza tvoja zoper čredo paše tvoje?
2Rozpamätaj sa na svoje shromaždenie, ktoré si tam dávno kúpil, na prútok svojho dedičstva, ktorý si vykúpil, na vrch Sion, toď, na ktorom bývaš.
2Spomni se občine svoje, ki si jo pridobil oddavnaj in odkupil za rod posesti svoje, gore Sionske, ki si na njej prebival!
3Povznes svoje kroky k večným rozvaleninám. Všetko zkazil nepriateľ v svätyni!
3Prispej k podrtinam večnim! Vse zlo je storil sovražnik v svetišču.
4Tvoji protivníci revali prostred tvojho slávnostného shromaždenia. Urobili svoje odznaky odznakmi.
4Rjuli so nasprotniki tvoji sredi zbirališča tvojega, postavili so svoja znamenja za znamenja.
5Zdalo sa to tak, ako keď ľudia do vysoka sa zaháňajúc toporami tnú do húšte stromovia.
5Bilo je videti, kakor da vsak dviga kvišku sekiro v goščavi gozdni.
6A teraz dovedna tlčú jej rezby sekerami a obuchmi.
6In zdaj razbijajo rezbe njegove vse s sekirami in s kladivi.
7Podpálili tvoju svätyňu; zrútiac ho na zem poškvrnili príbytok tvojho mena.
7Zažgali so svetišče tvoje, do tal so oskrunili prebivališče tvojega imena.
8Hovoria vo svojom srdci: Vyhubme ich všetkých dovedna! Popálili všetky shromaždištia silného Boha v zemi.
8Rekli so v srcu svojem: Ugonobimo jih vse vkup! Požgali so vsa zbirališča Boga mogočnega v deželi.
9Nevidíme svojich odznakov; už nieto proroka, ani nieto medzi nami toho, kto by vedel, dokedy to bude trvať.
9Znamenj naših ne vidimo, ni več proroka, in ni ga med nami, ki bi vedel, doklej –?
10Dokedy, ó, Bože, bude potupovať protivník? Či sa na veky bude rúhať nepriateľ tvojmu menu?
10Doklej, o Bog, bo zasramoval stiskalec, večno li bo zaničeval sovražnik ime tvoje?
11Prečo uťahuješ zpät svoju ruku a svoju pravicu? Vytiahni ju zo svojho lona a učiň koniec!
11Zakaj odtezaš roko svojo in desnico svojo? Potegni jo iz nedrij svojih in naredi konec!
12Avšak ty, Bože, si mojím Kráľom od dávna, ktorý pôsobíš nové a nové spasenie prostred zeme.
12Vendar pa je Bog kralj moj že od nekdaj, ki dela rešitve na zemlji.
13Ty si vo svojej sile rozdelil more; skrúšil si hlavy drakom na vodách.
13Ti si razklal v moči svoji morje, razbil si zmajem glave na vodah.
14Ty si roztrieskal hlavy leviatána; dal si ho za pokrm ľudu na púšti.
14Ti si raztreskal leviatanu glave, dal si ga za jed rodu, zverinam puščave.
15Ty si roztvoril prameň a potok. Ty si vysušil rieky trvalého toku.
15Ti si odprl studenec in potok, ti si posušil reke neusahljive.
16Tvoj je deň, tvoja je i noc; ty si pripravil svetlo i slnko.
16Tvoj je dan, tvoja tudi noč, ti si napravil luč njeno in solnce.
17Ty si postavil všetky hranice zeme; leto a zimu si ty utvoril.
17Ti si določil vse meje zemlji, poletje in zimo napravil si ti.
18Rozpomeň sa na to, že nepriateľ hanobil Hospodina, a bláznivý ľud sa rúhal tvojmu menu.
18Spomni se vendar, da je sovražnik sramotil GOSPODA in da ljudstvo nespametno zaničuje ime tvoje.
19Nedaj zveri duše svojej hrdličky; nezbudni navždy na život svojich biednych.
19Ne daj tisti zveri duše grlice svoje, krdela ubožcev svojih ne zabi vekomaj.
20Pohliadni na smluvu, lebo i najtmavšie kúty zeme sú plné peleší ukrutnosti.
20Ozri se na zavezo, ker po kotih dežele je polno bivališč silovitosti.
21Nech neodchádza zpät utlačený zahanbený; biedni a chudobní nech chvália tvoje meno.
21Ponižanec naj se ne vrne osramočen, ubožec in siromak naj hvalita ime tvoje.
22Povstaň, ó, Bože, a rozrieš svoju pravotu! Rozpomeň sa na svoje pohanenie, ktoré sa ti deje od blázna každý deň.
22Vstani, o Bog; potegni se za pravdo svojo, spomni se zasramovanja, ki ti ga delajo nespametneži vsak dan.Ne pozabi glasu sovražnikov svojih, ropota vzpenjajočih se zoper tebe, ki se vedno vzdiguje kvišku.
23Nezabudni na hlas svojich protivníkov, na hrmot tých, ktorí povstávajú proti tebe, a ktorý vystupuje neprestajne.
23Ne pozabi glasu sovražnikov svojih, ropota vzpenjajočih se zoper tebe, ki se vedno vzdiguje kvišku.