1Modlitba Mojžiša, muža Božieho. Pane, ty si nám bol príbytkom z pokolenia na pokolenie.
1{Molitev Mojzesa, moža Božjega.} O Gospod, ti si nam bil prebivališče od roda do roda.
2Prv ako boly splodené vrchy, a prv ako si roditeľsky sformoval zem a okruh sveta, od veku na vek si ty silný Bôh!
2Ko niso bile še rojene gore in nisi bil naredil zemlje in vesoljnega sveta, da, od vekomaj do vekomaj si ti Bog mogočni.
3Pôsobíš to, aby sa smrteľný človek biedny navrátil až do prachu, a hovoríš: Navráťte sa, synovia človeka!
3Pripraviš človeka, da razpade v prah, in veliš: Povrnite se, otroci človeški!
4Lebo tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajší deň, keď pominul, a jako stráž vnoci.
4Zakaj tisoč let je v tvojih očeh kakor včerajšnji dan, ko je minil, in kakor čas ponočne straže.
5Splavuješ ich ako povodeň; sú jako sen; za rána sú jako tráva, ktorá mizne.
5Kakor s povodnijo jih pokončavaš, kot spanje so; zjutraj so kakor trava, ki vnovič poganja.
6Toho istého rána, ktorého kvitne, sa mení; večer ju zotnú, a uschne.
6Zjutraj cvete in poganja, zvečer jo pokose in usahne.
7Lebo hynie od tvojho hnevu a sme predesení tvojou prchlivosťou.
7Kajti ginemo od jeze tvoje in vsled srda tvojega smo preplašeni.
8Položil si naše neprávosti pred seba, naše tajnosti do svetla svojej tvári.
8Pred oči svoje si postavil krivice naše, skrivnosti naše v luč obličja svojega.
9Lebo všetky naše dni idú ta pre tvoj búrlivý hnev; končíme svoje roky jako reč.
9Kajti vsi dnevi naši minevajo v srdu tvojem, leta nam prelete kot misel.
10Dní našich rokov je v tom sedemdesiat rokov, a keď je niekto silnejšieho prirodzenia, trvá osemdesiat rokov, a to ich najlepšie, na čo býva človek hrdý, je únavná práca a márnosť; lebo sa rýchle pominie, a my ta zaletíme.
10Dnevi naših let – vseh jih je sedemdeset let ali, ako smo prav krepki, osemdeset let; in kar je naš ponos v njih, je le trud in težava; zakaj hitro vse poteče in mi odletimo.
11Ale kto zná silu tvojho hnevu, a že jaká je tvoja bázeň, taký je aj tvoj búrlivý hnev?
11A kdo spoznava jeze tvoje moč in tvoj srd, boječ se te, kakor se spodobi?
12Nauč nás tak počítať naše dni, aby sme uvodili múdrosť do srdca.
12Uči nas torej prav šteti naše dni, da si pridobimo srce modro.
13Navráť sa, Hospodine! Až dokedy? - A zľutuj sa nad svojimi služobníkmi!
13Vrni se, GOSPOD! doklej –? in žal ti bodi za hlapce svoje!
14Nasýť nás hneď ráno svojou milosťou, a budeme plesať a radovať sa po všetky svoje dni.
14Nasiti nas že ob jutranjem svitu z milostjo svojo, da veselo pojemo in se radujemo vse svoje dni.
15Obveseľ nás podľa dní, v ktorých si nás trápil, podľa rokov, v ktorých sme videli zlé.
15Razveseli nas po številu dni, v katerih si nas ponižaval, in let, v katerih smo izkušali hudo.
16Nech sa vidí pri tvojich služobníkoch tvoje dielo a tvoja sláva nad ich synmi!
16Očitno bodi hlapcem tvojim delo tvoje in veličastvo tvoje nad njih otroki!Nad nami pa bodi ljubeznivost Gospoda, Boga našega, in delo naših rok podpiraj pri nas, delo, pravim, naših rok podpiraj!
17Nech je ľúbeznosť Pána, našeho Boha, nad nami, a upevni dielo našich rúk u nás! Prosíme, upevni dielo našich rúk!
17Nad nami pa bodi ljubeznivost Gospoda, Boga našega, in delo naših rok podpiraj pri nas, delo, pravim, naših rok podpiraj!