1Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja.
1EL HOMBRE nacido de mujer, Corto de días, y harto de sinsabores:
2Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane.
2Que sale como una flor y es cortado; Y huye como la sombra, y no permanece.
3A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd!
3¿Y sobre éste abres tus ojos, Y me traes á juicio contigo?
4Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! -
4¿Quién hará limpio de inmundo? Nadie.
5Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí:
5Ciertamente sus días están determinados, y el número de sus meses está cerca de ti: Tú le pusiste términos, de los cuales no pasará.
6odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu.
6Si tú lo dejares, él dejará de ser: Entre tanto deseará, como el jornalero, su día.
7Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie.
7Porque si el árbol fuere cortado, aún queda de él esperanza; retoñecerá aún, Y sus renuevos no faltarán.
8Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu:
8Si se envejeciere en la tierra su raíz, Y su tronco fuere muerto en el polvo,
9keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec.
9Al percibir el agua reverdecerá, Y hará copa como planta.
10Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!
10Mas el hombre morirá, y será cortado; Y perecerá el hombre, ¿y dónde estará él?
11Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá:
11Las aguas de la mar se fueron, Y agotóse el río, secóse.
12tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku.
12Así el hombre yace, y no se tornará á levantar: Hasta que no haya cielo no despertarán, Ni se levantarán de su sueño.
13Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa!
13Oh quién me diera que me escondieses en el sepulcro, Que me encubrieras hasta apaciguarse tu ira, Que me pusieses plazo, y de mí te acordaras!
14Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena.
14Si el hombre muriere, ¿volverá á vivir? Todos los días de mi edad esperaré, Hasta que venga mi mutación.
15Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk.
15Aficionado á la obra de tus manos, Llamarás, y yo te responderé.
16Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech.
16Pues ahora me cuentas los pasos, Y no das tregua á mi pecado.
17Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť.
17Tienes sellada en saco mi prevaricación, Y coacervas mi iniquidad.
18Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta;
18Y ciertamente el monte que cae se deshace, Y las peñas son traspasadas de su lugar;
19voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka.
19Las piedras son desgastadas con el agua impetuosa, Que se lleva el polvo de la tierra: de tal manera haces tú perecer la esperanza del hombre.
20Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš.
20Para siempre serás más fuerte que él, y él se va; Demudarás su rostro, y enviaráslo.
21Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to.
21Sus hijos serán honrados, y él no lo sabrá; O serán humillados, y no entenderá de ellos.
22Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.
22Mas su carne sobre él se dolerá, Y entristecerse ha en él su alma.