1Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
1CIERTAMENTE tiempo limitado tiene el hombre sobre la tierra, Y sus días son como los días del jornalero.
2Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
2Como el siervo anhela la sombra, Y como el jornalero espera el reposo de su trabajo:
3tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
3Así poseo yo meses de vanidad, Y noches de trabajo me dieron por cuenta.
4Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
4Cuando estoy acostado, digo: ¿Cuándo me levantaré? Y mide mi corazón la noche, Y estoy harto de devaneos hasta el alba.
5Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
5Mi carne está vestida de gusanos, y de costras de polvo; Mi piel hendida y abominable.
6Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
6Y mis días fueron más ligeros que la lanzadera del tejedor, Y fenecieron sin esperanza.
7Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
7Acuérdate que mi vida es viento, Y que mis ojos no volverán á ver el bien.
8neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
8Los ojos de los que me ven, no me verán más: Tus ojos sobre mí, y dejaré de ser.
9Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
9La nube se consume, y se va: Así el que desciende al sepulcro no subirá;
10nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
10No tornará más á su casa, Ni su lugar le conocerá más.
11Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
11Por tanto yo no reprimiré mi boca; Hablaré en la angustia de mi espíritu, Y quejaréme con la amargura de mi alma.
12Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
12¿Soy yo la mar, ó ballena, Que me pongas guarda?
13Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
13Cuando digo: Mi cama me consolará, Mi cama atenuará mis quejas;
14vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
14Entonces me quebrantarás con sueños, Y me turbarás con visiones.
15takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
15Y así mi alma tuvo por mejor el ahogamiento, Y quiso la muerte más que mis huesos.
16Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
16Aburríme: no he de vivir yo para siempre; Déjáme, pues que mis días son vanidad.
17Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
17¿Qué es el hombre, para que lo engrandezcas, Y que pongas sobre él tu corazón,
18A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
18Y lo visites todas las mañanas, Y todos los momentos lo pruebes?
19Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
19¿Hasta cuándo no me dejarás, Ni me soltarás hasta que trague mi saliva?
20Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
20Pequé, ¿qué te haré, oh Guarda de los hombres? ¿Por qué me has puesto contrario á ti, Y que á mí mismo sea pesado?
21A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.
21¿Y por qué no quitas mi rebelión, y perdonas mi iniquidad? Porque ahora dormiré en el polvo, Y si me buscares de mañana, ya no seré.